Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Peter Schutz: Komentátor nepotrebuje školu, ale hlavu

29.02.2008, 10:39 | Patrik Garaj | © 2008 News and Media Holding

Patrí k veteránom československej ponovembrovej žurnalistiky. Prešiel mnohými médiami, dnes komentuje pre tri slovenské periodiká. Dohodnúť si s ním termín je pre jeho veľkú zaneprázdnenosť zložité. Kto sa chce rozprávať s Petrom Schutzom, musí vyraziť do Košíc.

  • Tlačiť
  • 33

Patrí k veteránom československej ponovembrovej žurnalistiky. Prešiel mnohými médiami, dnes komentuje pre tri slovenské periodiká. Dohodnúť si s ním termín je pre jeho veľkú zaneprázdnenosť zložité. Kto sa chce rozprávať s Petrom Schutzom, musí vyraziť do Košíc.

Mienkotvorné médiá sídlia v Bratislave a tu sa odohráva aj väčšina politického diania. Vy žijete ďaleko od tohto centra a pozeráte sa naň zvonku. Je pre vás táto pozícia dôležitá?

Záleží od uhla pohľadu. Na obsah to určite vplyv nemá, rovnaký by som vyprodukoval aj v Bratislave. Čo sa týka geografickej vzdialenosti od centra, tak tú si užívam. Myslím si, že je prospešná pre zdravie.

Znamená to, že politický komentátor vôbec nemusí byť v styku s reálnou „živou“ politikou?

Nejaký kontakt s politikou samozrejme mám, hoci to nemá takú formu, že by som vysedával po kaviarňach s politikmi, či pohyboval sa po parlamente. Priamy kontakt s dianím kvôli získavaniu informácií prestáva byť relevantný, pretože s rozvojom informačných technológií sa status exkluzívnej informácie výrazne zdevalvoval. Sú aj také situácie, keď komentátor potrebuje mať vlastnú unikátnu informáciu. No u mňa sa taká situácia vyskytne možno raz za tri mesiace. Časové a mentálne náklady na získavanie takýchto informácií sú veľmi veľké. Dnes je ťažké rozlíšiť, čo je informácia, čo dezinformácia, klebeta, totálna lož či spravodajská hra. Je to náročné na čas a komentátor je väčšinou v pozícii, keď sa potrebuje rýchlo rozhodovať.

Hrozí tu aj nebezpečenstvo prílišnej „blízkosti“ komentátora k politikom?

Každý si vytvára isté lojality, ktoré môže hoci tisíckrát zaprieť a tváriť sa nezávisle. Tieto vzťahy vznikajú podvedome. No komentátori ani spravodajcovia by určite nemali cielene vytvárať establišment s politikmi. Mali by byť oddelení. Netvrdím, že nepriepustne, ale ten múr by mal byť zreteľný. Pri čítaní novín sa mi často stáva, že viem rozoznať, ktorá informácia pochádza od ktorého nemenovaného zdroja a tiež koho ten nemenovaný zdroj reprezentuje a čo chce dosiahnuť.

Na základe čoho sa nejaká udalosť stáva hodná komentovania? Prináša politické dianie každý deň niečo, čo môže byť predmetom komentára?

Pri stanovovaní témy je v hre veľa faktorov. Aj subjektívnych. Výber závisí aj od média, pre ktoré práve píšem. Ale v zásade – ak by ste si teraz prebehli agentúry, našli nejakú jednoduchú správu a požiadali ma o komentár, tak vám ho urobím. Je to rutina. Či to bude mať dôležitosť a relevanciu, to je dobrá otázka, ale rovnako sa dá pýtať aj na obsahové zloženie titulkových strán novín. A mám na mysli samozrejme seriózne denníky.

Komentujete pre Sme, Korzár i Týždeň. Ako zohľadňujete dané médium pri písaní?

Pochopiteľne to rozlišujem. Čo sa týka výberu tém, tak do Korzára píšem, čo mi napadne a v Sme je obsah konzultovaný s editormi. Podstatný rozdiel je na jazykovej úrovni. Jazyk Korzára sa odlišuje od Sme aj od Týždňa. Rovnako to platilo už v deväťdesiatych rokoch, keď som písal pre Lidové noviny a zároveň som robil Domino, ktoré som kompletne sám redigoval. Už vtedy som dával veľký dôraz na to a veľmi silno som si uvedomoval, že píšem niečo napríklad pre Respekt, ktorý má úplne svojský a iný jazyk ako Telegraf alebo Domino. V Domine som si skoro vytvoril vlastný jazyk. Napríklad som do textov Domina úplne vedome púšťal bohemizmy. Samozrejme len tam, kde som to považoval za nutné, no každému korektorovi by pri tom vstávali vlasy dupkom. Pri dnešnom písaní do Sme sa takýmto veciam vyhýbam, lebo viem, že tam vládne diktatúra korektorov a je zbytočné vysvetľovať im dôležitosť nejakého výrazu.

peter_schutz_fleischer.jpg



Vaše písanie pre Korzár je uvoľnenejšie, v jeho archívoch možno nájsť legendárne kúsky. Zdá sa, ako by ste si na pôde Korzáru mohli dovoliť viac a ísť ďalej.

Nie, ide o to, že Korzár je iné médium. Denník Sme sa tvári vážne. Je to mienkotvorné médium a dáva si na tom záležať. Sú to liberálne noviny, no zároveň majú najkonzervatívnejší jazyk, aký si viem predstaviť. Keď si pozriete iné liberálne médiá, napríklad českú Mladú frontu, tak tam nenarazíte ani zďaleka na taký konzervatívny jazyk ako má Sme. Korzár je iný v tom, že sú to regionálne noviny, ktoré majú aj bulvárnu prílohu a aj spravodajstvo sa tam robí inak. Celkom určite však neplatí, že by som do Korzára písal z obsahového hľadiska veci, ktoré by nemohli byť rovnako zverejnené aj v Sme.

Vaše texty po formálnej stránke často hraničia až s literatúrou. Nemôže byť vycibrená estetika textu niekedy brzdou jeho zrozumiteľnosti alebo presnosti?

Pri mojich textoch nejde o literatúru. Na druhej strane je dôležité, aby každý komentár aj nejako vyzeral, čiže aby fungoval nielen obsahovo ale aj esteticky. To, že na slovenskej scéne toto nie je vidieť, ešte neznamená, že forma nie je dôležitá. Vždy ide o vhodnú kombináciu obsahovej a formálnej stránky. Komentár musí vždy obsahovať to, čo chcete povedať a musí to byť podané čo najpresnejšie. Zároveň to ale musí byť aj čitateľsky pútavé. Sú to požiadavky, ktoré sa pri komentári dopĺňajú. Som si celkom istý, že u mňa nejde forma na úkor presnosti obsahu.

Každý hodnotiaci súd musí vychádzať z nejakého základu. Môžu to byť zásady logiky, protiklad dobra a zla či vlastný svetonázor. Čo je vašim fundamentom hodnotenia?

Mám určitý register pohľadov na svet, ktoré vyplývajú z istých hodnotovo ukotvených princípov. Udalosti, o ktorých píšem, sa snažím hodnotiť z tejto pozície. Politický komentátor by mal byť nezávislý, no nemôže byť nestranný. Preto ani ja nie som nestranný, ak mám rozlíšiť správne od nesprávneho. Rovnako nesmiem byť nestranný, ak mám rozlíšiť dobré od zlého.

V západnej žurnalistike je bežné, že denníky sú ideologicky či názorovo zaraditeľné a podstatnú úlohu v ich smerovaní zohrávajú práve komentátori. Ako vidíte v tejto súvislosti situáciu na Slovensku?

V tuzemských médiách pretrváva porevolučná tradícia, v rámci ktorej sa médiá snažia o to, aby neboli priraďované nielen k žiadnej konkrétnej politickej strane, ale ani k žiadnemu názorovému spektru. Zachováva sa v nich pluralita pohľadov. Neznamená to však, že by napríklad o Sme nebolo možné povedať, že sú to liberálne noviny. Na komentátorskej strane Sme ale možno vidieť, že sa tam realizujú ľudia s rôznym názorom. Ak by sa išlo do hĺbky, tak by sa isto našli významné rozdiely napríklad medzi mnou a Mariánom Leškom. Bol som veľmi prekvapený, keď mi pred šiestimi rokmi zavolal Šimečka, s ktorým mám výrazne rozdielne názory na niektoré zásadné veci, a navrhol mi, aby som písal komentáre pre Sme. Bol v tom určite veľký kus úplne inej redakčnej politiky, aká vládne v západných médiách. Tam by som od liberálnych novín zrejme ponuku nedostal. Šimečka vedel, že mám iný pohľad na niektoré veci, no vzal zrejme do úvahy iné moje vlastnosti, ktorými môžem byť pre noviny prospešný. Naša spolupráca fungovala vynikajúco, a to napriek tomu, že mi niekedy bolo úplne jasné, že pri čítaní môjho komentáru musí zatínať zuby.

Komentátor predstavuje pre čitateľov názorovú autoritu. Znamená to, že jeho postoje musia byť konštantné a nemôžu sa meniť?

peter_schutz_fleischer-2.jpg


Peter Schutz je novinár na voľnej nohe. V júli 1990 začínal v týždenníku Košická akcia. Pôsobil a publikoval v mnohých tlačených médiách - týždenníku Občanského fóra, Lidových novinách, Občanskom deníku, Telegrafe, Prostore a Respekte. V júli 1992 spoluzakladal týždenník Domino efekt, kde pôsobil ako editor a šéfredaktor do septembra 1997. Od decembra 1998 až doteraz je komentátorom regionálneho denníka Korzár. Externe spolupracuje s týždenníkom Týždeň. Pre denník Sme píše komentáre od augusta 2002.

Pochybujem, že čitateľ môže vnímať nejaké zmeny. Komentárov je obrovské množstvo a nasledujú po sebe tak rýchlo, že aj ja sám mám problém orientovať sa v mojich vlastných starších komentároch. Keď si to po sebe čítam, tak si niekedy ani nepamätám, že som to vôbec písal. A to si myslím, že nemám úplne najhoršiu pamäť. Čitateľ nemá nástroje na vnímanie prípadnej nekonzistentnosti. Ak je komentátor za niečo také kritizovaný, tak sú v hre skôr rôzne predsudky alebo emócie, ktoré voči komentátorom existujú rovnako ako voči politikom. Napríklad dnes sú novinári obviňovaní z toho, že píšu proti Ficovi, pričom je to hlúposť. Tí istí ľudia boli výrazne kritickí aj voči Dzurindovi. No čitateľ – možno nie väčšinový, ale výrazne zastúpený – sa na to vôbec nepamätá.

Považujete sám seba za názorovo konzistentného?

Nemám s tým žiadny problém. Nech mi niekto ukáže nejaký môj zásadný názorový výkyv, hoci aj vo veľkom časovom horizonte. Je samozrejme možné, že postupom času môže dôjsť k posunu v nejakých názoroch. Nejde ale o obraty o stoosemdesiat stupňov, ale povedzme o desať či dvadsať. Trúfam si povedať, že nekonzistentnosť, ktorá by bila do očí, u mňa nemáte šancu nájsť. Hoci toto tvrdenie by som určite nechcel zovšeobecniť na všetkých komentátorov.

Vaše komentáre majú široký tematický záber. Aké metódy práce používate na spracovávanie komplexných súvislostí a obrovských množstiev informácií, ktoré sú každý deň generované?

Každý deň začnem tým, že sa dve až tri hodiny venujem čítaniu novín a správam na internete. Venujem sa tomu totiž od mladosti. Noviny som konzumoval aj za komunizmu, hoci to bolo smiešne. Popri tom som počúval Hlas Ameriky a iné rozhlasové stanice. Túto vlastnosť mám v sebe vyvinutú veľmi silne. Dlhoročným cvikom som sa naučil selektovať. Znamená to, že ak si zoberiem výtlačok novín, tak na základe nejakého podvedomého mechanizmu viem medzi hlušinou rýchlo nájsť dôležitú informáciu. Ak sa vyskytnú nejaké výnimočné výroky politikov, tak tie si zaznamenávam. Napríklad, keď Veteška raz povedal, že Mečiar bude predsedom HZDS do smrti, tak tento výrok putoval do položky s jeho menom. Je potrebné mať naozaj oko na to, čo je hodné zaznamenania a vyselektovať to, čo bude zaujímavé aj o tri roky. Paradoxné je, že čím viac sa človek v práci s informáciami cíti zbehlejší, tým viac si uvedomuje, ako zúfalo málo vie. Dochádza mu, že by toho potreboval vedieť oveľa viac, aby komentár ktorý píše, bol absolútne špičkový.

Čo podľa vás vytvára dobrý komentár? Možno za kritérium považovať jeho účinok?

Človek by nemal písať komentár s tým, že bude mať nejaký účinok. Nemyslím si, že je mojím poslaním vytvárať nejaké účinky. Mám určitý svetonázorový postoj, na základe ktorého som nejakou inštitúciou vydávajúcou noviny najímaný, aby som napísal svoj názor na nejaký problém. No nikdy som si nenamýšľal, že svojimi článkami nejako pohnem dejinami. Zverejnenie článku má vplyv len na to, aby veci verejné boli prehľadnejšie a čistejšie. Nikdy však nebudem publikovať niečo preto, aby napríklad padol nejaký politik.

Schopnosti a kvality novinárov sú v poslednej dobe veľmi diskutovanou témou. Aké vzdelanie potrebuje dobrý komentátor?

Komentátor by mal mať predovšetkým hlavu. Dôležité sú mentálne danosti, skúsenosti a všeobecný prehľad. Škola mu nepomôže. Všetky mediálne a žurnalistické fakulty by bolo možné okamžite zrušiť. Na týchto miestach nikto nikoho komentáre písať nenaučí. Najprv by museli vedieť písať tí, ktorí tam učia. Nevedia to, no niečím sa živiť musia. Existuje síce niečo ako tvorivé písanie a to sa dokonca aj niekde vyučuje, ale ani to nie je dostatočná príprava na komentovanie. V našom verejnom priestore napríklad vidím ľudí, ktorí majú prirodzený talent písať, no živia sa niečím iným. Do novín zase často píšu ľudia, ktorí sa v živote písať nenaučia.

Internet dnes umožňuje komentovať a rozprávať komukoľvek. Politický komentátor takto stráca svoje pôvodné privilegované postavenie. Ako túto zmenu vnímate?

Pozícia komentátora sa v tomto novom demokratickom prostredí výrazne devalvuje. Podstatné je, že významná časť čitateľov nemá veľmi vyvinutú schopnosť rozlišovať medzi zdrojmi názorov. Strácajú sa rozdiely medzi autorizovaným komentátorom a „kecálkom“. Okrem toho ľudí fascinuje, že nadobudli možnosť prezentovať svoje názory vo verejnom priestore a vstupovať do verejnej diskusie vlastným hlasom. Na názorovej úrovni sa preto všetci stávame rovnými. Do politickej debaty vstúpilo publikum, ktoré v nej doteraz nefigurovalo. No toto publikum nie je kompetentné. Politická diskusia kedysi vytvárala strednú triedu, čiže skupinu ľudí, ktorá bola kompetentná prijímať rozhodnutia. A diskusia sa sústreďovala na seriózne denníky a ich okruh. Dnes sa ťažisko tejto debaty prenáša niekam úplne inam a vstupujú do nej ľudia, ktorí nemajú o diskutovaných témach ani potuchy.

Mení sa aj samotná politika?

Politika sa dnes rozpína ako vesmír, stále pribúdajú nové inštitúcie a agendy. Zodpovedá to snahe politickej triedy o rozširovanie svojho teritória. Prostredie politiky sa veľmi komplikuje a aj človek, ktorý politickým dianím žije, stráca schopnosť všetko sledovať. Do tohto trendu rastúcej komplexnosti vstupuje trend druhý, ktorý prináša obrovskú banalizáciu. Voľné diskusné prostredie v politickej rozprave spôsobuje, že sympatie, ktoré takáto diskusia generuje, sú založené na čisto emocionálnom základe. Voliči sa medzi politikmi rozhodujú na základe pudov. Otázka je, čo táto zrážka komplexnosti a banalizácie prinesie.

Pociťujete tieto zmeny aj vy osobne?

Prežívame kultúrnu revolúciu. Výkonnostná spoločnosť sa mení na zážitkovú a zábavnú, čo má svoj dopad aj na fungovanie médií. Tradičné médiá ustupujú zo svojich pozícií a v rámci nových obchodných stratégií vedome rezignujú na obsah. Vydavatelia si povedali, že obsah už nerozhoduje. Predstieranie, že komentátori sú dôležití, pochopiteľne ešte trvá a aj bude trvať, ale gravitácia tohto revolučného pohybu je veľmi silná. Pociťujem to aj ja sám. Moja pozícia voči čitateľom sa za posledných šesť sedem rokov zmenila. V roku 1999 bol v Korzári veľký marketingový prieskum s otázkou, čo čitatelia najviac čítajú. Vyhrali jasne moje komentáre. Dnes by tá anketa dopadla úplne inak.

  • Tlačiť
  • 33