Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

M. Burčík zo Sme: Je nepísané pravidlo, že tajná služba môže všetko

11.01.2016, 12:01 | Zuzana Petková | © 2016 News and Media Holding

Slovenskí novinári | Ako jeden z mála zostal po príchode Penty v redakcii denníka Sme a hovorí, že rozhodnutie zatiaľ neoľutoval. Keďže píše o policajných kauzách, venuje sa Matúš Burčík aj Gorile. Koncom minulého roka tiež vydal knihu, v ktorej zmapoval príbeh korunného svedka únosu prezidentovho syna Oskara Fegyveresa.

  • Tlačiť
  • 1

Prečo ste sa vrátili k Fegyveresovi a dvadsať rokov starej kauze?

Napríklad preto, že prešlo dvadsať rokov a veľa ľudí si na prípad už nespomína alebo ani nevie, o čom kauza únosu prezidentovho syna bola. A myslím si, že nie je správne, aby to tak zostalo. Pred napísaním knihy sa stretlo viacero priaznivých okolností. Bol som v kontakte s Oskarom Fegyveresom a on pristúpil na to, že bude ochotný porozprávať svoj príbeh. A keď som navrhol v redakcii, že zaznamenám jeho životný príbeh, vedenie súhlasilo.

Ako ste sa dostali k Fegyveresovi?

Úplne náhodou. Ako redaktor Sme som robil rozhovor s Petrom Tóthom, keď mu vyšla kniha Bežec o jeho práci v SIS. On ma pri tej príležitosti pozval na krst. Išiel som na krst preto, že tam môžem stretnúť Oskara Fegyveresa. V tom čase o ňom nikto nevedel, úplne sa na neho zabudlo. Na krste som strávil asi hodinu a keď som si povedal, že už pôjdem domov, stretol som ho medzi dverami. Boli sme potom spolu v kontakte a budovali si vzájomnú dôveru, čo vyústilo do toho, že sme spoločne napísali knihu.

Žije momentálne na Slovensku?

On žije práve na Morave, nie dlho, pred niekoľkými mesiacmi si našiel novú prácu, bývanie a skúša nový život.

Fakty o únose Michala Kováča a úlohe Fegyveresa v ňom boli minimálne pre vás ako novinára známe. Keď začal príbeh odznova rozprávať, bolo v ňom pre vás niečo nové, šokujúce?

Mnohé informácie o únose prezidentovho syna boli známe, ale niektoré som si ani ja nepamätal, musel som si ich obnoviť na základe poznámok, ktoré som mal roky uložené. Dlho som nevedel, načo sa mi zídu a teraz som ich využil. Príbeh Oskara Fegyveresa bol niečo úplne iným, lebo on žil v cudzine, na úteku. Práve to, čo sa dialo s ním, jeho rodinou a blízkymi, doteraz nikto nevedel. Pre mňa išlo o nové informácie. Čiastočne ich zachytila už dávnejšie vo svojej knihe Ľuba Lesná, ale odvtedy prešlo veľa času a počas tohto obdobia sa udiali ďalšie veci.

Overovali ste si, čo Fegyveres hovoril, alebo ste mu verili?

Ťažko si overíte, čo vám človek hovorí o svojich pocitoch, zážitkoch. Bol som v kontakte aj s jeho vtedajšou manželkou, ktorá s ním bola na úteku. Spočiatku sme sa rozprávali aj o tom, že by mohla participovať na knihe, ale rozhovor nedopadol dobre a nedohodli sme sa.

Prečo?

Ona má komplikovanú povahu a keď predostrela svoje požiadavky, začal som mať obavy. Ak by som pristúpil na jej návrhy, kniha by možno vznikla po piatich rokoch a možno nikdy. Tak som sa rozhodol, že radšej budeme písať bez nej. Preto ju v knihe spomínam veľmi minimálne, aj vzťahy Oskara s ňou. Hovoril som aj s ďalšími ľuďmi, o ktorých píšem. S Fegyveresom sme sa počas rozhovorov vracali k niektorým skutočnostiam, ktoré boli buď nejasné, alebo sa neskôr ukázali, že sa stali trochu inak. Takto sme sa snažili mozaiku vykresliť čo najpresnejšie. Myslím si, že základ jeho príbehu je veľmi realistický.

Podmienka bolo, že z rozprávania nič v knihe nevypadne

Ako dlho ste napokon knihu písali?

Dohodli sme sa s Oskarom na jar a potom sa písanie rýchlo rozbehlo. Chcel som, aby sme knihu dokončili ešte tento rok, keďže bolo 20. výročie únosu. Z predchádzajúcej komunikácie s Oskarom som tiež vedel, že sa môže kedykoľvek stiahnuť a prestať hovoriť, čo by bola veľká škoda. Preto som sa snažil pracovať čo najrýchlejšie. Nasledovalo veľa stretnutí, ktoré boli komplikované, lebo ani vtedy nežil na Slovensku, ale v Prahe. Chodievali sme aj na miesta, o ktorých píšeme a kde niečo prežil. To všetko som robil popri práci, takže po večeroch.

Oskar Fegyveres bol policajtom predtým, ako sa stal „siskárom“. Pomerne otvorene v knihe opisuje, ako policajti berú úplatky a kšeftujú. Súhlasil bez problémov s tým, aby jeho výpovede zostali v knihe?

Najprv mi tieto veci opisoval, len keď sme sa bavili medzi štyrmi očami. Tiež to bolo pre mňa vtedy prekvapujúce. Je iné, keď si ľudia rozprávajú, že policajti sú skorumpovaní, a iné, ak vám o tom hovorí jeden z nich. Bolo zaujímavé počúvať ho. Keď sme sa dohadovali, že vznikne kniha, dal som si podmienku. Chcel som, aby v nej bolo zachytené všetko, čo mi rozprával a je podstatné. On s týmto súhlasil a veľmi sa mi páčilo, že dohoda platila až do konca.

Spomína aj to, ako bol financovaný jeho útek. Okrem iného mu Česká televízia zaplatila za reportáž. Je podľa vás štandardné, že médiá platia respondentov?

Neviem, my v Sme takto nefungujeme. Možno to v ČT brali tak, že ide o príspevok pre človeka, ktorý sa ocitol v ťažkej situácii. Ale ja takéto skúsenosti nemám, že by respondent niekde dostal zaplatené.

Zdroj: Gabriel Kuchta

V knihe aj vy pomerne otvorene pomenúvate niektoré javy a politikov. O Jánovi Slotovi napríklad píšete ako o opilcovi. Dávali ste text aj posúdiť právnikom, aby ste prípadne predišli žalobám?

Kniha prešla cez editorov aj právnika. S editorom sme mali debatu aj o opilcovi, napokon v knihe zostal. Zostali v nej aj ďalšie veci. Bolo by to zábavné súdne pojednávanie, kde by som sa s dotyčným politikom doťahoval, či je, alebo nie je opilec. A dôkazov o mojom tvrdení existuje viacero.

V únose Kováča boli viaceré dôkazy, korunný svedok, ale napokon nikto za tento zločin nepykal. Aký ste mali z toho pocit, keď ste sa hlbšie začali zaoberať tým, ako fungovala v 90. rokoch spravodlivosť?

Oskar Fegyveres bol vtedy mladý človek a žil si bezstarostným životom, ktorý sa mu celkom zmenil. Na jeho príbehu sa dala opísať celá situácia, ktorá vtedy na Slovensku bola. Nechcem ho stavať do úlohy hrdinu, ale bol jednou z obetí, nehovoriac o zmarených životoch, ako bol zavraždený Róbert Remiáš, ale aj ďalší. Oskar spätne povedal, že mu to nestálo za to a ak by sa rozhodoval dnes, už by sa korunným svedkom únosu nestal.

Niektoré veci sú odsúdené na to, aby sa nevyšetrovali

Myslíte si , že ak by sa niečo podobné stalo v súčasnosti, dopadlo by to inak a páchatelia by boli vo väzení?

Vidíme aj na prípade Gorily, že veci, ktoré sa dejú v tajnej službe, sú odsúdené na to, aby sa nikdy nevyšetrovali. Možno to súvisí so systémom, aký máme nastavený na Slovensku. Ale aj po skúsenostiach zo zahraničia sa dá povedať, že je to zrejme nepísané pravidlo - tajná služba môže všetko.

To je dosť hrozivé poznanie.

Štát má veľa zložiek, aby si zabezpečil svoju ochranu a sledoval svoje záujmy. Tajná služba je špecifická tým, že dokáže politikom plniť aj iné špecifické služby a tak to funguje aj v iných krajinách vo svete.

Demokracia by sa mala predsa od totality odlišovať práve tým, že tajné služby sú pod kontrolou a politici ich nemôžu zneužívať.

Kontrola formálne funguje a služba si aj tak robí, čo chce. Aj Fegyveres opisuje, že počas jeho krátkeho pôsobenia v SIS bol nasadzovaný výlučne na akcie, ktoré slúžili na diskreditáciu alebo získavanie informácií na ľudí v opozícii. Ja neviem, ako to funguje dnes, ale vtedy to bolo tak.

Je to vaša prvá kniha, mali ste už tému, o ktorej ste chceli písať?

Mal som vždy túžbu napísať knihu. Podľa mňa bolo potrebné zachytiť príbeh Oskara Fegyveresa a ak by som to neurobil ja, tak by sa to zrejme nepodarilo.

Ako novinár ste podrobne sledovali kauzu Cervanová. Teraz vyšla kniha Petra Tótha, ktorá podporuje verziu, že súdy potrestali skutočných vrahov. Čo si o tom myslíte?

Knihu som zatiaľ nečítal. Pre mňa je hlavná tragédia prípadu vraždy Cervanovej, že zlyhal justičný systém. Ak súdy na jednotlivých stupňoch rozhodli, že Nitrania sú vinní, tak v rozsudkoch malo byť jasne zdôvodnené, na základe akých dôkazov boli odsúdení. Keďže v tých rozsudkoch to nie je, tak je zvláštne dokazovať vinu Nitranov v knihe, ktorá vraj čerpá aj z písomnosti tajných služieb. Tie pritom neboli súčasťou oficiálneho súdneho spisu.

V rozsudkoch podľa vás nie sú dostatočné argumenty?

Sú tam pomerne jasné dôkazy o tom, že niektorí z obžalovaných sú vinní. Nie sú tam vysvetlené pochybnosti, ktoré boli medializované. Už ich nechcem bližšie rozoberať.

Ako novinár, ktorý prípad po jeho obnovení od začiatku mapoval, si trúfnete vysloviť názor, či slovenské súdy rozhodli správne, alebo nie?

Ja na základe známych dôkazov zastávam názor, že niektorí z páchateľov mohli byť vinní, ale možno nie všetci. Viem si jednoducho predstaviť, že by súd v tom obnovenom konaní zbavil obžalovaných viny, lebo dôkazy boli nedostatočné. Zažil som už viacero pojednávaní, kde dôkazy boli silnejšie a rozsudky oslobodzujúce.

Neľutuje, že zostal v Sme

Momentálne pracujete v Sme. Keď Penta kúpila časť akcií vydavateľstva Petit Press, neodišli ste s bývalými kolegami do Denníka N, ale zostali ste. Prečo?

Zostali sme na domácom spravodajstve dvaja. Ja a Jano Krempaský. Vtedy som nevidel dôvod na odchod. Rokovania o predaji Petit Pressu prebiehali mesiace predtým, na začiatku to vyzeralo veľmi zle, že nás kupuje Penta. Napokon získala len menšinové postavenie. Čiže som na radikálny krok naozaj nevidel dôvod a neľutujem svoje rozhodnutie ani teraz

Nestačila hrozba toho, že budete v konflikte záujmov? Práve vy píšete o Gorile, ktorá sa výrazne dotýka jedného partnera akcionárov Sme.

Pri svojej práci som zvyknutý písať o veciach, ktoré sa ľuďom nepáčia a oni potom kontaktujú vedenie redakcie, snažia sa zapôsobiť. Tak to podľa mňa bude vždy, či je spolumajiteľom Penta, alebo niekto iný. Nie je to šťastná situácia, bolo by lepšie, ak by to tak nebolo. Ale žijem v realite, aká je.

Zdroj: Gabriel Kuchta

Prijali ste nejaké nové pravidlá v redakcii, čo sa týka písania o Pente?

Máme pravidlo, že keď píšeme o Pente, je pod článkom upozornenie o ich podiele vo vydavateľstve. Snažíme sa ho dôsledne dodržiavať, lebo keby sme zabudli, niekto nám to vyhodí na oči. Zhodou okolností sa mi pred niekoľkými týždňami ozval Martin Danko z Penty, že sa mu nepáčilo niečo v mojom článku o Gorile. Dozvedel som sa, že porušil pravidlo, podľa ktorého nesmie kontaktovať redaktora.

Boli ste už raz v podobnej situácii, keď ste pracovali v Pravde a kúpila ju dovtedy neznáma spoločnosť Florena. Tiež ide o sporného vlastníka. Vtedy ste odišli, teraz nie. V čom bol rozdiel?

Tam bola situácia radikálne odlišná od toho, čo sa stalo v Sme. V priebehu jedného dňa sa v Pravde zmenilo celé vedenie redakcie. Spomínam si na to, ako sme mali v novinách pripravený článok na titulku, že podnikateľ Juraj Široký stavia hotel načierno a keď prišlo nové vedenie, text musel ísť z novín preč. V Pravde boli celkom jasné zásahy už v prvých hodinách po výmene vedenia.

A v Sme to bolo ako?

Keď nás kupovala Penta, prišli do redakcie zástupcovia väčšinového majiteľa (Petra Vajdu, pozn. Mediálne.sk) a riaditeľ vydavateľstva Alexej Fulmek a veľmi inteligentne nám vysvetľovali, že sa budú snažiť vyriešiť situáciu, aby transakcia noviny nepoškodila. V rámci toho, čo mohli urobiť, sa im to podľa mňa aj podarilo. Nebolo by fér ani voči nim, ak by som vtedy zo Sme odišiel a podrazil nohy ľuďom, ktorí za noviny bojovali.

Skutočnosť, že sa Martin Danko pri písaní o Gorile ozval, ste nebrali tak, že chce jeden z majiteľov ovplyvňovať, čo píšete?

Ja som jeho reakciu bral ako mail od bežného sťažovateľa, ktorému sa nepáči môj článok. To je bežná súčasť novinárskej práce. Slušne som mu odpísal a viac som tomu nevenoval pozornosť.

Ako sa pozeráte na to, čo sa deje so slovenským mediálnym trhom?

Situácia nie je ľahká, ale dáva priestor na vznik novým projektom. Novinári stále majú možnosť si vybrať, v akom vydavateľstve chcú pracovať a kde sa budú cítiť slobodnejšie.

Vaša kniha sa vypredala.

Iba na stánkoch, teraz pôjde do kníhkupectva.

Máte už nápad na nejakú novú?

Neuvažujem o tom, že by som začal sériovo vydávať knihy. Hoci na svoju prvú som mal dobré odozvy.

Matúš Burčík (39)

Pracoval v TASR, v denníku Pravda, odkiaľ prišiel v roku 2010 do Sme. Pracuje na oddelení domáceho spravodajstva. Venuje sa témam z oblasti súdnictva, polície a tajných služieb.

Autorka pracovala ako zástupkyňa šéfredaktora v Pravde a po predaji vydavateľstva Perex spoločnosti Florena spolu s ostatnými členmi vedenia dostala výpoveď. 

Poznámka: Portál TREND.sk patrí pod vydavateľstvo News and Media Holding, patriace k skupine Penta. Tá spolupracuje so spoločnosťou NAMAV, s. r. o., ktorá má v Petit Presse menšinový akcionársky podiel.

  • Tlačiť
  • 1

Tagy Slovenskí novinári, Sme