Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Ad: INEKO: Stratové štátne firmy vlani zvýšili deficit o 1,1 % HDP

19.08.2010, 10:19 | SRo

Alebo: Naozaj sme balvan na verejnom dlhu?

  • Tlačiť
  • 0

Médiami prebehla na prvý pohľad seriózna správa, že najväčšie riziko pre verejné financie spomedzi štátom ovládaných spoločností predstavujú železnice, zdravotnícke zariadenia a verejnoprávne médiá, lebo tieto inštitúcie dlhodobo zvyšujú deficit verejných financií. Vyplýva to z analýzy hospodárenia najvýznamnejších spoločností s majetkovou účasťou štátu, ktorú zostavil inštitút INEKO v spolupráci s analytikom Slovenskej sporiteľne Michalom Mušákom. Objavilo sa aj označenie verejnoprávnych médií za balvan na verejnom dlhu.

Slovenský rozhlas dôrazne odmieta takúto zovšeobecňujúcu interpretáciu, lebo:

  1. Teší nás síce, že analytici skúmali Slovenský rozhlas medzi najvýznamnejšími spoločnosťami no mrzí nás, že nepostrehli zásadnú skutočnosť – že Slovenský rozhlas nie je ani štátom ovládaná spoločnosť  a nemá ani žiadnu majetkovú účasť štátu. Štát nemôže predať žiadny majetok rozhlasu ani televízie, ako to navrhujú analytici, lebo ho nevlastní. Musel by najskôr opäť zoštátniť obe médiá spolu s ich majetkom a až potom by ho mohol rozpredať. Rovnako by musel postupovať, ak by tieto médiá chcel sprivatizovať. Slovenskému rozhlasu štát v súčasnosti platí výlučne tie výkony a služby, ktoré si u rozhlasu zmluvne objednal a ktoré rozhlas vyrába a vysiela v záujme štátu. Ide o 14,7 % všetkých príjmov rozhlasu. Ostatné výkony a služby rozhlasu si platí verejnosť zákonnými úhradami. Štát teda rozhlas nevlastní, neriadi a nedotuje, len ho parciálne financuje a to v oblasti, ktorá je jeho vlastným (štátnym) záujmom.
  2. Ak  skutočne bolo cieľom analýzy inštitútu zistiť, nakoľko sú skúmané spoločnosti pre štát finančným prínosom či záťažou, tak už len zaradenie médií verejnej služby do skúmanej vzorky bolo scestné – verejnoprávne médiá nikdy neboli zamýšľané ako podnikateľské subjekty a ani nepodnikajú, ich cieľom nie je vytvárať zisk a odvádzať ho štátu, ale plniť zákonné úlohy vo verejnom záujme v  oblasti rozhlasového a televízneho vysielania – také, aké nemôžu a nemusia plniť súkromné médiá. Rozhlas napriek tomu v poslednom období hospodári so ziskom (rok 2009, prvý polrok 2010), nijako sa teda nepodieľa na zvyšovaní deficitu verejných financií. To analýza neuviedla.
  3. Analytici pravdepodobne tiež nepostrehli, že štát rozpočtuje úhrady za služby VP médií („koncesionárske poplatky“) ako príjem verejných financií, napriek tomu, že nejde o príjem štátu, ale nezávislých médií verejnej služby. Ak by to postrehli, museli by skonštatovať, že výdavky štátneho rozpočtu pre VP médiá sú mnohonásobne nižšie ako tento príjem. Naozaj ide o deficit? Veď štát si „privlastnil“ celý cudzí príjem, no výdavok na vlastný záujem považuje za deficit?
  4. Poznámka: ak štát skutočne zruší úhrady („koncesionárske poplatky“), tak z príjmovej kapitoly rozpočtu verejnej správy vypadne cca 100 miliónov „privlastnených“ eur a zároveň ďalších cca 100 miliónov eur pribudne vo výdavkovej kapitole rozpočtu verejnej správy. Až potom sa budeme baviť o skutočnom balvane v štátnom rozpočte, ktorým sa stanú verejnoprávne médiá.
  5. Nie je slušné všetky veľké spoločnosti, na ktorých financovaní sa akýmkoľvek spôsobom podieľa štátny rozpočet, hádzať do jedného vreca. A keď už aj v tom vreci nahádzané sú, tak správa má znieť korektne: „Najväčšie riziko pre verejné financie spomedzi štátom ovládaných alebo čiastočne financovaných spoločností sú zle riadené spoločnosti a tiež chybné zásahy samotného štátu do ich riadenia.“

Stanovisko k návrhom analytikov – vo verejnoprávnych médiách buď uvoľniť obmedzenia v reklame, alebo ich privatizovať s tým, že sa vyčlenia úlohy, ktoré sa od médií očakávajú:

  1. Európsky trend je opačný – znižuje sa podiel reklamy vo VP médiách. Výnos z reklamy vo VP médiách je totiž len doplnkovým zdrojom príjmu (na rozdiel od súkromných médií), cez reklamu sa tu realizuje najmä partnerská podpora kultúrnych, sociálnych a neziskových projektov. Ak by štát skutočne povolil vo VP médiách sedemnásobne vyšší objem komerčnej reklamy, teda taký, aký majú súkromné médiá – tak ohrozí existenciu súkromných médií, lebo reklamný koláč je len jeden a ten v krízovom období nekysne, naopak – je z roka na rok menší.
  2. Privatizácia verejnoprávnych elektronických médií by znamenala zánik duálneho mediálneho systému, ktorý Slovenská republika postupne buduje od roku 1990. Vtedy po dlhých rokoch socialistického fungovania výlučne štátnych médií umožnila vznik prvého súkromného rádia (FUN RADIO) a neskôr štátne médiá odštátnila – nastavila ich ako národné verejnoprávne nezávislé inštitúcie. Duálny systém má svoje opodstatnenie: súkromné médiá sú podnikateľské projekty, ich primárnym existenčným a zákonným cieľom je vytvárať zisk. Verejnoprávne médiá sú neziskové inštitúcie, ich primárnym cieľom je plniť zákonom určené úlohy  – nemôžu vysielať čo chcú, ako chcú a kedy chcú. Systém je pomerne rovnovážny, zrušením hociktorého prvku v systéme elektronických médií sa v mediálnom priemysle vytvorí diera – súkromné médiá nenahradia úlohy VP médií a platí to aj naopak. Zrušením VP médií zrušíte aj možnosť voľby pre poslucháčov a divákov.
  3. Vyčlenenie úloh zo zákona (len v špeciálnych zákonoch ako sú zákon o STV, o SRo, o vysielaní a retransmisii je takýchto špecifických úloh asi päťdesiat) pre prípadných budúcich súkromných vlastníkov Slovenského rozhlasu bude problematické: ak má súkromný vlastník vytvárať zisk, ťažko môže z reklamného príjmu napríklad zriaďovať a riadiť umelecké telesá, spravovať 85 ročný niekoľkokilometrový  archív, digitalizovať ho, plniť úlohy depozitára, držať odbornú knižnicu, vyrábať a vysielať dramatické diela, realizovať pôvodnú slovenskú tvorbu, vysielať do zahraničia v piatich svetových jazykoch, vyrábať a vysielať v šiestich jazykoch národnostných menšín, držať sieť zahraničných a regionálnych spravodajcov, plniť informačné a komunikačné úlohy v období ohrozenia štátu, držať detské spevácke a dramatické telesá a podobne. Ťažko ho donútite vysielať koncerty vážnej hudby, ľudovú hudbu, dychovku, a vôbec všetky iné než mainstreamové druhy hudby, vysielať náučné a vzdelávacie programy, aktívne pôsobiť v medzinárodných organizáciách... Súkromného majiteľa do takýchto úloh štát teda nedonúti, ak si však takéto služby uňho objedná, tak ich bude musieť aj zaplatiť – opäť len zo  štátneho rozpočtu. Čo ušetrí? Nič. Bude to drahšie najmenej o 20%.

Záver: návrhy analytikov v oblasti VP médií sú technokratické, simplicitné (úzko špecializovaný a navyše pomýlený uhol pohľadu) a nebezpečné, lebo sa naozaj dajú realizovať. Žiadny civilizovaný štát však nerieši kritickú situáciu vo verejnom rozpočte tak, že rezignuje na svoju povinnosť umožniť voľbu aj v oblasti elektronických informácií, vzdelávania, zábavy, alebo na povinnosť držať a spravovať kultúrne dedičstvo či audiovizuálnu pamäť národa, a to tak, že tieto povinnosti hodí ako nadbytočný balvan na krk súkromným elektronickým médiám. Žiaden normálny štát ani nemôže uvažovať o privatizácii verejnoprávnej národnej, nezávislej, informačnej, kultúrnej a vzdelávacej inštitúcie, ktorou Slovenský rozhlas je (cit. §2 zákona o Slovenskom rozhlase), rovno by mohol uvažovať aj o predaji Slovenskej národnej galérie, Slovenského národného múzea, Národnej knižnice... súkromnému podnikateľovi. Ani tie predsa nie sú pre štát finančným prínosom.

Šetriť v štátnom rozpočte sa musí a dá sa to. Aj rušením  nadbytočných inštitúcií (štát ich pasie niekoľko), duplicitných úradov a agend,  aj narovnaním a zjednodušením pokriveného prekomplikovaného systému daní, odvodov, dôchodkov a sociálnych dávok, aj zákazom otvoreného a skrytého plytvania verejných peňazí tam, kde to terajší systém nezakazuje a teda umožňuje. Isto, aj rozhlas má ešte rezervy, to ale neznamená, že ho treba hneď skomercionalizovať, privatizovať, rušiť, alebo účelovo považovať za čiernu dieru štátneho rozpočtu. Tou naozaj nie je.

PhDr. Miloslava Zemková
generálna riaditeľka Slovenského rozhlasu

Poznámka: Čo keby sa bankoví analytici zamerali (ale tentoraz odborne) aj na návrhy na ozdravenie bankového sektora, ktorý túto krízu s dvojitým dnom spustil?  A čo keby verejný sektor zaťažil bankový sektor malilinkou daňou na každú jednu bankovú operáciu? Nemusel by predávať napríklad národné kultúrne inštitúcie... M.Z.

  • Tlačiť
  • 0

Diskusia (0 reakcií)