Cynicky naladení novinári budú mať v novembri dôvod na oslavu. Tlačový zákon, ktorý definuje ich povolanie a garantuje im základné práva na jeho výkon, bude o štyri mesiace v platnosti už štyridsať rokov. Legislatíva, ktorá bola v časoch normalizácie účinná ako zdrap papiera, je zasa pre fungovanie žurnalistiky v kapitalizme viac než zrelá na novelizáciu alebo úplne nové napísanie.

Médiá síce fungujú aj so zastaranou normou, no vydavateľská brandža si dobre uvedomuje, že práva novinárov, ale aj verejnosti pred chybnými tvrdeniami v tlači musí ukotviť nový zákon. Pokusov prijať ho už bolo niekoľko, zlyhali zatiaľ všetky.

Menej komplikovane

Úlohu prijať nový mediálny zákon zdedil v balíku odsúvaných problémov v mediálnej oblasti nový minister kultúry za Smer Marek Maďarič. Po predchodcoch mu síce zostala jedna z alternatív, ktorú rezort vypracoval ešte pred dvoma rokmi, no minister už avizoval, že sa ňou zaoberať nebude. So zákonom nesúhlasili odborári združení v Slovenskom syndikáte novinárov ani vydavatelia. A komunikácia exekutívy s médiami mala v posledných rokoch aspoň takú kultúru, že keď najväčší vydavatelia s niečím nesúhlasili, politici im svoje riešenia ďalej nevnucovali.

M. Maďarič po prvom stretnutí s vydavateľmi po nástupe do funkcie vyhlásil, že najbližší legislatívny návrh bude od toho predchádzajúceho predovšetkým jednoduchší a menej komplikovaný. Obrazne povedané – posledné tridsaťstranové riešenie by sa mohlo okresať na tretinu ako v Českej republike. Pozitívna stránka návrhu napríklad bola, že zákon konečne zrovnoprávnil tlačové, elektronické a on-line médiá. Diskusia sa otvorila aj o práve na utajenie zdroja.

Fakt, že cestou zákona sa ministerstvo kultúry snažilo až príliš angažovať vo výkone práce novinárov, ho však pred rokom zablokoval. Pozornosť vzbudila napríklad navrhovaná registrácia novinárov na voľnej nohe priamo na štátnom rezorte. Tí by sa tak podľa tvorcov zákona mohli viac spoliehať na právnu istotu poskytovanú zákonom. Žurnalistom sa myšlienka nahlasovať svoju adresu a osobné údaje politickému orgánu príliš nepáčila.

Rýchlejšie = Lepšie?

Zákon chcel okrem toho zaviesť aj inštitút urýchleného rozhodcovského konania. Ten by mohli využiť respondenti, ktorí sa cítia dotknutí príspevkom v médiách, no svoje právo na nápravu nechcú vymáhať zdĺhavou súdnou cestou. Hoci to ministerstvo kultúry odmietalo, vydavatelia za tým videli snahu politikov o zrýchlený proces, ktorý má chrániť predovšetkým ich záujmy.

Noviny najčastejšie žalujú verejní činitelia a okrem práva na opravu pribalia k žalobám aj nárok na odškodné. Napríklad súčasný minister spravodlivosti Štefan Harabin vysúdil za články zverejnené pred asi štyrmi rokmi od Pravdy tri milióny korún. Sumu, ktorá môže byť pre menších vydavateľov aj zničujúca, hoci dotknuté osoby často prízvukujú, že im ide len o zverejnenie opravy.

Neznáma rada

Pravda, relatívne rýchla cesta, ako sa ohradiť proti nekorektným informáciám v tlači, už existuje štyri roky. Tlačovú radu SR, samoregulačný orgán novinárskej brandže, vydavatelia založili, aby chránili seba pred direktívnymi legislatívnymi zásahmi, a zároveň zobrali na seba zodpovednosť za svoju činnosť. Zatiaľ nie príliš úspešne.

Aj predseda Združenia vydavateľov periodickej tlače Miloš Nemeček priznáva, že všeobecný trend zdôrazňovať zodpovednosť médií za publikované informácie sa na Slovensku veľmi neuchytil. Tlačová rada, ktorú tvorí niekoľko osobností z umeleckého a právnického prostredia, sa stretne asi päťkrát do roka a vyrieši hŕstku podnetov, najčastejšie na adresu regionálnych titulov. O jej činnosti sa verejnosť nedozvie veľa, keďže takmer žiadnu pozornosť jej médiá nevenujú.

A podľa minuloročného prieskumu združenia Mass-Media-Science nemá o jej činnosti poňatia ani väčšina novinárov. „Uznávame svoj podiel na tomto stave,“ hovorí M. Nemeček za vydavateľov. Okrem nulovej medializácie ani sama rada nevie presne, čo má vlastne robiť. Medzi jej členmi prevláda názor, že má len reagovať na podnety, keďže činnosť v samoregulačnom orgáne je dobrovoľná. Vydavatelia by si však vedeli predstaviť, že by rada mohla byť aj aktívnejšia a podnety podávať na základe vlastnej iniciatívy.

Tlačová rada je na tom zle ekonomicky aj personálne – dovolenie členov, ktorým sa skončí funkčné obdobie či ktorí si našli iné hobby, trvá aj niekoľko mesiacov. Posun bol, keď rada vlani dostala na polovičný úväzok vlastného tajomníka.

Samoreguláciu ako dobrú alternatívu k štátnemu či zákonnému zásahu neodmieta ani šéf vydavateľstva Ringier Peter Mertus, no pre riešenie konfliktov na prvom mieste vidí súdnu cestu. Dcéra švajčiarskeho mediálneho koncernu sa so svojimi možnosťami objednávať advokátov nemusí pred súdmi cítiť ako menejcenná. Naopak vydavateľstvo združujúce predovšetkým bulvárnu tlač by v samoregulačnom orgáne brandže mohlo mať problémy s konkurenciou dohodnúť sa, ako pomenovať hranice novinárskej etiky.

Buď – Alebo

Podľa M. Nemečka sa otázka o fungovaní Tlačovej rady SR v blízkej budúcnosti opäť nastolí. Otvorene hovorí, že načasovanie súvisí so začatím prípravy novej mediálnej legislatívy: „Medzi diskusiou o zákone a znovuotvorení otázky samoregulácie nepriama súvislosť je.“ Riešenie pasivity novinárov očakáva aj minister kultúry M. Maďarič. „Ak nechcem zošnurovať médiá sankciami a tlačovými radami zo zákona, vydavatelia musia garantovať činnosť samoregulačného orgánu sprofesionalizovaním a finančným zabezpečením,“ povedal minulý týždeň v rozhovore pre Mediálne.sk.

A napokon, tlak na zlepšenie statusu quo samoregulácie podľa šéfa združenia vydavateľov dosiaľ nebol. Nenaliehala verejnosť, ale len politická „V.I.P“ časť čitateľského spektra. A tej sa médiá prispôsobujú len nerady.

Foto: Vlado Benko - TREND