Keď si médiá uzurpujú právo prednostne a priamou cestou získavať informácie, tieto ďalej sprostredkovať spoločnosti a kontrolovať veci verejné, je legitímne, ak existujú aj určité (zákonné a etické) pravidlá hry i kontrolné mechanizmy.  

Na prvý pohľad najprísnejšie mantinely platia pre elektronické médiá. Aby vôbec mohli začať  vysielať, musia prekonať byrokratický registračný  mechanizmus na licenčnej rade. A následne sú vystavené riziku pokút až do výšky desiatok tisícov eur od ľudí, ktorí nielenže nemajú právne vzdelanie (možno by stačil pocit určitej úcty k rozhodovaniu na základe práva a rozumu), ale často jediná „expertíza“, ktorou disponujú, je napríklad otužovanie a kryoterapia. 

Zdroj: Flickr / Latente

Pravda, pokuty sa väčšinou týkajú iba komerčných prešľapov – skrytej reklamy, z ktorej licenčná rada beztak neodhalí snáď ani promile reálneho výskytu. Alebo pokutuje zlé označenia vekovej vhodnosti či príspevky znevažujúce ľudskú dôstojnosť. Vo väčšine prípadov tým nie je dotknutý „verejný záujem“ v podobe slobodného šírenia informácií.  

Horšie je, že politikmi schválená rada kontroluje aj objektívnosť spravodajstva. A mnohé rozsudky potvrdzujú zvrátený pohľad na výklad objektívnosti, ktorý podľa radných znamená, že o verejných činiteľoch nemožno hovoriť bez nich samých.  

Tlačové médiá môžu byť skutočne radi, že podobná regulácia neplatí aj pre ne. Ak sú za „neobjektívnosť“ trestané za často bezzubé a nudné príspevky v televízii, printy by pri tomto meradle boli zrejme vyhostené z krajiny. 

Na druhej strane, čo presne znamená, ak licenčná rada skonštatuje, porušenie zásady objektívnosti v rozhlase a televízii? V prvej inštancii v podstate vôbec nič  – médium dostane poštou upozornenie na porušenie zákona. A v tom horšom prípade musí odvysielať oznam. V najhoršom môže byť množina týchto upozornení zámienkou na odvolanie šéfa verejnoprávneho média, respektíve na nepredĺženie licencie. 

Printy takejto regulácii nepodliehajú. Ich život nestrpčuje nejaká politická rada, na druhej strane tlač nedokázala prísť s vlastným mechanizmom, ktorý by ju kontroloval, ale zároveň aj chránil. Ako napríklad v reklamnej brandži. Samoregulačný orgán Rada pre reklamu nielen kontroluje etickosť a pravdovravnosť reklamy, ale zároveň aj chráni pred nezmyselnými politickými predstavami o regulácii komerčnej komunikácie. Až na občasné zásahy proti propagácii alkoholu a tabaku neprichádzajú žiadne výraznejšie návrhy, ktoré by mohli nekompetentne trestať inzerentov. Reklama sa dokonca tak dobre, že aj keď vyslovene zavádza, ak sa nenájde doktnutý konkurent, lož sa jej – legislatívne – prepečie. Lojalita zákazníkov je už čosi iné. 

Slovenské printy nie sú v lenivom prístupe k samoregulácii ničím výnimočné. Kým na Slovensku aspoň existuje nikým nerešpektovaná Tlačová rada, v takom Rakúsku tento orgán znovuožíva iba v týchto týždňoch. 

Výsledný efekt lenivosti je, že politici ani nemajú dôvod hľadať na trestanie tlače iný mechanizmus ako súdny. S tým boli vydavatelia aj doteraz zmierení, pretože vládla domnienka o akej-takej súdnosti súdnictva. Obrovské a nijak neodôvodnené pokuty, ktoré začali padať v posledných rokoch, situáciu zmenili. Politická kultúra dospela do takého štádia, že nech by tlač vytvorila aj ten najefektívnejší samoregulačný princíp a snažila sa o akokoľvek korektný dialóg s politickou mocou, tá už v súčasnosti má toľko rozhodnutí, že vie: žalovať sa na slovenských súdoch oplatí.

Komentáre Tomáša Czwitkovicsa na Mediálne.sk každý piatok. (RSS odber)

© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.

Diskusia (1 príspevkov)