Americký cartoonista Daryl Cagle (54) pred niekoľkými týždňami predstavil na Slovensku výstavu svojich kresieb, ktoré putujú po viacerých slovenských mestách spolu s kresbami Martina „Shootyho“ Šútovca. Ako jeden z mála autorov kreslených politických komentárov sa uplatnil aj na webe – spolu pre spravodajskú stránku MSNBC.com zbiera kresby od domácich aj zahraničných cartoonistov. V roku 2000 okrem toho založil syndikát, ktorý sprostredkuje kreslené komentáre z a do celého sveta. V súčasnosti má 850 predplatiteľov.

Spolupracujete s veľkým spravodajským webom MSNBC.com - nie je to skôr výnimka? Nezhoršil nástup internetových médií pozíciu cartoonistov, keďže na webe kreslené komentáre často nemajú miesto?

Na internete nie je kultúra platiť za obsah. Počas posledných päť rokov prišlo v Amerike v redakciách o prácu asi 25 percent novinárov, podľa mňa rovnaké platí aj pre cartoonistov. Pred piatimi rokmi ich mohlo byť naplno zamestnaných zhruba sto, teraz by to mohlo byť 75. No tak ako novinári, ani cartoonisti neprestanú kresliť, keď prídu o plný úväzok. Sme na voľnej nohe, kreslíme pre rôznych klientov, blogujeme a naše kresby vidí viac ľudí, než kedykoľvek predtým. Frustrujúce je, že sme nevynašli biznis model. Väčšina z nás zarába v printoch, z webu sa nestal biznis model. Ja som jedna z hŕstky výnimiek tým, že mám ako klienta MSNBC.com. No aj tak väčšina z mojich príjmov aj obsahu pochádza z printu.

Ako vôbec vznikla spolupráca s internetovou stránkou?

Krátka verzia je, že existovala obľúbená webstránka Slate.com, ktorá zaujala Microsoft. Slate, pre ktorý som kreslil, predali a ja som zostal s Microsoftom prostredníctvom MSNBC.com. 

A pre nich je stránka s kreslenými komentármi imidžová záležitosť?

Pre nich je to skvelý obsah. To, čo ich v prvom rade zaujímalo na mojej stránke, bol vysoký počet pageviews, najmä zo strany študentov, ktorí sa v škole učili o politických kresbách. V poslednej dobe sme sa ale začali zamýšľať nad tým, ako sa zmenila hodnota obsahu na internete. MSNBC zaujíma čas používateľov strávený na internete. Nedávno zmenili dizajn stránky, ktorý vyvolal veľký záujem. My sme začali vytvárať galérie s kresbami, ktoré súvisia s článkami, a dotvárajú tak multimediálny zážitok. Pre MSNBC to je hodnota vďaka ďalším minútam, ktoré používatelia strávia pri každom článku. Kresby sú chytľavé, čitateľa udržia pri textoch dlhý čas, viac než iné multimediálne obsahy.

Keď už nič iné, novinári, ktorí prídu o prácu, môžu odísť aspoň do PR agentúr či na hovorcovské posty. Čo môžu robiť cartoonisti?

Je to rôzne. Myslím, že väčšina sa snaží uživiť sa na voľnej nohe, hľadajú väčší počet menších klientov, ktorí vynahradia plný úväzok. Niektorí učia a poznám jedného skvelého cartoonistu, ktorý v noci presúva škatule pre Federal Expres.

Zdroj: Daryl Cagle, MSNBC.com

Odhliadnuc od vášho projektu, priniesol internet pre cartoonistov nejaké výhody?

Je skvelé mať väčšie publikum a mať možnosť interakcie. Nemyslím, že cartoonisti boli predtým schopní identifikovať svojich fanúšikov tak, ako to môžu dnes. Mám približne 160-tisíc abonentov môjho denného newslettra. To sú všetko identifikovateľní fanúšikovia, ktorí sa zapísali do môjho zoznamu a to je naozaj cool. V minulosti to bolo o jednom kreslenom komentári obkolesenom textom, bol to obsah, ktorý mal vizuálne oddeliť ostatný obsah. Pre mňa je na zbieraní kresieb na internete zaujímavé to, že kresby existujú ináč, ako pôvodne mali. Pokope fungujú rovnako dobre ako samostatne. Čitateľov zaujíma pozerať sa na zbierky kresieb s jednou témou. Je to ako jedenie zemiakových čipsov – neviete s tým prestať.

Bez internetu by nefungoval ani môj biznis so syndikovaným obsahom. Spustil som ho v roku 2000. Vtedy ostatné syndikáty zasielali kresby stále obyčajnou poštou. Noviny ich teda dostali s dvoj-, trojdňovým meškaním. My sme ich začali posielať e-mailom, spustili stránku na sťahovanie kresieb. Dal som dokopy skupinu cartoonistov do jedného balíka, dali sme dobrú cenu a spravili to pohodlným. V prvých rokoch sme vďaka tomu veľmi rýchlo získali veľa novín.

Reakcie na kresleného Mohameda v dánskom denníku alebo aj vášho zastreleného orla na mexickej zástave boli veľmi búrlivé až násilné. Dokáže kresba oveľa viac vyprovokovať ako článok alebo reportáž v televízii?

Myslím si to. Kresby sú hlasnejšie ako slová. V mnohých ohľadoch to je pre nás problém. Po kresbe s Mohamedom sa editori stali veľmi plachými. Na cartoonistov sa pozerajú ako na tých, čo hádžu bomby a robia problémy. Podľa mňa to je práve tým, že vedia, že kresba je vedľa ich slov oveľa hlasnejšia.

Zdroj: Daryl Cagle, MSNBC.com

Čitatelia si ju vystrihnú a nalepia na chladničku. So slovami to nerobia. To niektorých editorov znervózňuje. Dokáže ma to sklamať a je to aj trend, ktorý vidím – spolu s finančnými problémami noviny sa tiež oveľa viac trápia nad každou sťažnosťou, ktorá príde od predplatiteľov. Sú bojazlivé a majú radi kresby, ktoré nemajú silný názor.

Takže po ohlase, ktorý vyvolala kresba s Mohamedom, sa posilnila miera autocenzúry?

Editori zbojácneli, ale nemyslím si, že aj cartoonisti. Tí len majú s editormi viac treníc. To je aj taký náš macho postoj – máme radi odvážne kresby. Chceme byť mocní a trefní. Cartoonisti kreslia to, čo chcú, a sťažujú sa na editorov.

Neupokojila sa situácia za ten čas?

Jednoznačne sme to videli po kresbách s Mohamedom. Vtedy editori všetko sledovali a stráchali sa, možno to odvtedy poľavilo. Vo všeobecnosti sa cartoonisti sťažujú na tých editorov, ktorí sa na kresby pozerajú iba ako na vtipy, ktoré v skutočnosti nesprostredkujú nejaký názor.To je tiež rozdiel medzi cartoonistom a komentátorom. My sa radi označujeme za komentátorov v kresbách. Mnohí si však myslia, že tieto kresby by mali byť iba vtipné. Cartoonisti zas chcú byť silní a trefní. Niekedy chceme, aby ste plakali, niekedy, aby ste premýšľali. Prístup niektorých editorov dokáže byť frustrujúci. Dobrý príklad je New York Times. Nemajú cartoonistu na názorových stranách.

Existujú dva známe výroky, pri ktorých neviem presne, od koho pochádzajú, ale povedali mi, že práve z New York Times. Jeden je: Nikdy nenajmeme cartoonistu, pretože nikdy nedáme toľko moci do rúk jedného človeka. Druhý je: Nikdy nenajmeme cartoonistu, pretože kresbu nemožno editovať tak ako slová. New York Times zverejní raz do týždňa približne tri kreslené komentáre zo syndikátov. A potom majú kreslené vtipy pod titulkom Riadky pre smiech. Pre cartoonistov to je opäť také rušivé, pretože nebudú kresliť niečo smutné pod týmto nadpisom. Magazín Time po 11. septembri prestal publikovať kreslené komentáre, pretože si mysleli, že nálada preto nie je vhodná. A to je strašné, pretože práve v čase národných tragédií dokážu kresby nakopnúť do zadku. Wall Street Journal, najväčší denník v krajine, nemá vôbec žiadne kreslené komentáre, iba vtipné kresby. Tieto postoje editorov sú znepokojujúce.

Existuje nejaká hranica, ktorú ste si stanovili, že neprekročíte? Napríklad pri zobrazovaní známych ľudí, čo práve zomreli.

Cartoonisti zvyčajne kreslia kreslené nekrológy, keď umrú celebrity. A tieto sú zvyčajne najobľúbenejšie kresby. Ale ak poviete niečo negatívne o celebrite, čo zomrela – to dostaneme poriadne veľa zlostných e-mailov. Ľudia sú precitlivení. Pokiaľ žijú, zasypú vás láskou, ak kreslíte známe osoby, no ak sa ich dotknete po tom, čo skonali, tak sú takí zlostní ako ešte nikdy.

Pristupujú americkí cartoonisti odlišne k Barackovi Obamovi ako k Georgeovi W. Bushovi, ktorý v médiách nebol práve najpopulárnejší?

Určite. Sú to rôzne charaktery. Majú odlišnú reč tela, rôzne postoje, sú ako dve postavy v comicse. Poznáte ich veľmi dôverne a očakávate, že budú hrať svoju rolu. Obama však je pre cartoonistov oveľa nudnejší ako prezident Bush. Na Obamu sa nemôžem spoľahnúť, že povie niečo hlúpe, ako som sa to mohol pri

Zdroj: Daryl Cagle, MSNBC.com

prezidentovi Bushovi. Prezident Bush sa tiež vedel rozčúliť, Obama je bez emócií a analytický, čo v kresbách nie je veľmi zábavné. Fajn bol prezident Clinton. Bolo by skvelé, keby Obama mal sex so svojou stážistkou. Aj keď sa z prezidenta Clintona nakoniec stal chudý chlapík, stále ho kreslia ako tučného – pre jeho osobnosť. Všetci sa graficky vyvíjajú spôsobom, ktorý sa nemusí zhodovať s tým, ako v skutočnosti vyzerajú. Ako cartoonisti musíme tiež akceptovať, ako tieto postavy kreslia ostatní, pretože ľudia majú očakávania, ako by mali vyzerať. Obama napríklad musí mať veľké uši. Ja neviem, že prečo. Ale ak ich nakreslíte malé, ľudia sa začnú pýtať, čo s nimi je.

Počuli ste o žalobe ex-premiéra Fica na Shootyho kresbu?

Áno.  Myslím, že to je pohoršujúce a v Spojených štátoch by sa to nikdy nemohlo stať. Ako novinári aj cartoonisti máme širokú ochranu a ľudia vo verejnom živote sa vzdávajú svojho práva žalovať za to, ak ich urazia v tlači. Tak by to malo byť.

© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.

Diskusia (0 príspevkov)