Televízia Články
Zvrátené a tupé myšlienkové pochody
Komentár
Logika skrývajúca sa za snahou ovládať médiá svedčí o politickej úbohosti tejto koalície, ako aj o jej obmedzených myšlienkových pochodoch.
Koalícia konečne prišla na kľúčovú myšlienku – žiadne významné médium na trhu nebude dobrovoľne schvaľovať politiku tejto vlády. Je vôbec absurdné, ak si títo politici niekedy vôbec namýšľali, že novinári budú neutrálne až oslavne písať o ich krokoch. Sťažnosti prezidenta aj premiéra sú úbohé o to viac, že žiadajú vlastné vládne médiá. Logika skrývajúca sa za touto snahou svedčí o obmedzených myšlienkových pochodoch a vôbec politickej úrovni tejto koalície.
Smer, ĽS-HZDS aj SNS dobre vedia, že svoje voličské hlasy nezískali vďaka premyslenému politickému programu, ale vďaka populistickej a nacionalistickej agende. Nezávislá tlač, televízie ani rádiá nemajú dôvod politikom v čomkoľvek nahrávať, ak s krokmi vládnej garnitúry nesúhlasia. Nejde o odlišné názory a pohľady na vec. Ak by tlač premenila normálnu a zdravú polemiku o riešení sociálnych a ekonomických problémov na cielený boj proti politike tejto vlády, vtedy by kritika premiéra, že z médií sa stala politická opozícia, boli skutočne na mieste.
Zo strany médií však najčastejšie nezaznieva odlišný názor, ale hlboký nesúhlas s nekoncepčnými, násilnými, niekedy až nezákonnými krokmi garnitúry, za ktorými sa vždy skrýva len lacný populizmus a politický marketing.
Premiér to dobre vie. A pravidelne, aj keď skryto, to potvrdzuje. Naposledy denníku Sme opäť odmietol odpovedať na relevantné otázky týkajúce sa kontroly zvyšovania cien pred prechodom na euro. Každý normálny politik by takéto riešenie navrhol len vtedy, ak by mal už aspoň akú-takú predstavu, ako chce svoj plán realizovať. Toto však nie je spôsob práce Roberta Fica.
Premiér potrebuje len nadhodiť tému, ktorá z obchodníkov, podnikateľov či práve novinárov urobí vykorisťovateľov pracujúceho ľudu. Reagovať už nesmie nikto, pretože by razom spochybnil nezmyselnosť jeho výrokov. Preto chodí predseda vlády do televíznych diskusií len bez oponenta, preto neodpovedá na otázky novinárov s „nenávistnými osobnými postojmi“ v zaujatých denníkoch, preto ministerstvo kultúry zavádza právo na odpoveď v tlači a preto chce spolu s pánom prezidentom svoje vlastné médiá. Aby bol tok informácií jednosmerný a jednostranný. Tak ako pred rokom 1998 aj 1989.
Myšlienka ovládnuť, či nebodaj vytvoriť médiá, ktoré budú už len tupo hlásať bulvárny až propagandistický slovník tlačových vyhlásení Silvie Glendovej, je absolútne smiešna. Snaha, akú politici (naprieč celého spektra) vynakladajú na ovládnutie verejnoprávnych médií, nestojí za efekt, ktorý si od poslušného riaditeľa sľubujú.
Sledovanosť spravodajstva Slovenskej televízie sa v posledných rokoch prepadla na posledné miesto z troch celoplošných televízií. Je vysoko pravdepodobné, že koaličné strany už dávno nemusia bojovať o sympatie veľkej časti ekonomicky neaktívnej väčšiny, ktorá Správy STV pozerá. Do vlády sa predsa dostali aj bez nich.
Racionálne argumenty aktuálnej politickej moci však nie sú vlastné. Hrozba číhajúca zo spôsobu jej uvažovania spočíva v tom, že namiesto skrytej snahy o občasné ovplyvňovanie médií vláda aj prezident úplne otvorene podporujú myšlienku absolútnej kontroly. Výhľady na zmenu tohto scestného uvažovania sú pesimistické. Zvrátiť ho môžu len sami voliči.
