Urobil som to. Priznávam. Porušil som sľub. Nielenže som v sobotu počúval politickú debatu v rádiu, v nedeľu som strávil hodinu po dvanástej s očami a ušami na obrazovke Slovenskej televízie. Fico vyzval Dzurindu, od roku 2006 sme nič podobné z rôznych dôvodov nemohli na vlastné buľvy vidieť.  

Nebolo to len tak, z pasie. Po znechutení, ktoré mi slovenská politická elita pripravila v októbri, som neplánoval venovať im čokoľvek z môjho času do predvolebnej kampane v roku 2016. V inboxe mi ale pristál e-mail s oslovením z denníka Sme, či sa im k tomu nevyjadrím.  

Neviem prečo práve ja, ale sú ponuky, ktoré sa neodmietajú. Ani za cenu takmer dvoch hodín v spoločnosti tých dvoch pánov. Noviny napíšu len pár viet z mojich dojmov. Tu sa môžem trocha rozpísať. Najviac ma nebavilo, že celá debata v oboch médiách bola predvídateľná. Argumenty, pseudoargumenty, demagógia a politické reči som už všetky počul a, žiaľ, do marca ich budem počuť ešte stokrát, aj keď sa im ako budem vyhýbať.  

Zdroj: vysielanie Jednotky STV

Moderátori sa snažili, no mali na naše pomery asi najzdatnejších protivníkov. Rokmi politiky ošľahaných borcov, ktorých nevyvedie z miery len tak hocikto. Našťastie sa moderátorom neušlo verbálnych pohlavkov ani iného otĺkania. Snažili sa, no ich problém je niekde inde. Nie sú v diskusii politikom partnermi. Politici prídu do štúdia počúvať vlastné reči, poraziť súpera,  ale hlavne uzurpovať si čo najviac času.  

Moderátori sa nesnažia im to v ich úsilí ani náhodou skomplikovať. Vedome aj podvedome strážia pomyselné presýpacie hodiny, len aby mali volení zástupcovia ľudu rovnaký vyhradený čas. Aspoň približne. Politici vedia, že im nehrozí takmer žiadna oponentúra od formálneho rozhodcu. Pôsobia ako totálni páni situácie a je to v éteri aj na obrazovke cítiť.  

Tak sme počúvali čísla a výčitky a domnienky vydávané za „všeobecne akceptované fakty“, prípadne „nebudem komentovať dianie v strane, ale“ bez akéhokoľvek odpískania nefér zákroku. O žltej karte ani nehovorím a červenú si naozaj ani neviem predstaviť. Hoci. Mám nový sen. Moderátora politickej debaty, ktorý sa nebude báť hoci aj politika vykázať zo štúdia,  keby napríklad prišiel opitý alebo inak nezrozumiteľne bľabotal.  

Keď sa skončí niečo dobré, patrí sa poďakovať. Ďakujem Miškovi, Dominike, Románkovi, Alenke, éterickej cukrárke, zmätenému esbéskárovi a vlastne všetkým, ktorý nás od septembra ožierali tuhou televíznou pálenkou. Nesmiem zabudnúť na pisára textov pre Ironický hlas Michala Hudáka – a aj na jeho hlas, samozrejme.  

Zdroj: TV Joj

Je neuveriteľné, koľko minút zábavy dokázali vytočiť z niekoľkých niekoľkodňových návštev neznámych ľudí u neznámych ľudí. Perly oboch dám z Púchova, pumpára zo Spišskej Belej či roztržitej Šárky by nemali chýbať v silvestrovských spomienkových programoch a eventuálne v ankete OTO 2011. Prípadne BOTO. Pozerať sa na ľudí, o ktorých si myslíme, že nie sú takí dobrí (cool, úspešní,...) ako my, sa stalo kultovým.  

Teraz vážne: sú formáty, ktoré adaptované na lokálne slovenské pomery majú šancu umiestniť sa v celosvetových súťažiach formátových adaptácií. Akékoľvek relácie, ktoré môžu načerpať a využiť potenciál jednoduchého slovenského obyvateľstva sú presne tie. Je jedno, ktorá televízia do nich načrie, prajem si len, aby ešte chvíľu neprestávala. Za Mama, ožeň ma by som možno aj slzu vyronil. Keby sa v pondelok nezačínal druhý diel Farmára. 

Ivan: Obrázok som mal v maili o dosť skôr, ako sa objavil na internetovom serveri ako správa. Niekedy je Týždňovka v pondelok jednoducho neskoro. Aj tak, tip týždňa nemôže byť iný. Béla Bugár bol predseda SNS, Dzurinda je na tej istej televízii predseda Smeru. Náhoda?

• Legendy popu prišli priskoro

• Súkromní vysielatelia sú sklamaní z reklamy v STV (aktualizácia)

Diskusia (1 príspevkov)