Euroval a Euro 2012. Dve hlavné témy uplynulého mediálneho týždňa. Aspoň môjho. Prečítal som si asi všetky dostupné názory na najzásadnejšiu ekonomickú tému nového tisícročia a musím napísať jedno: už aby bola streda. Miliardy, biliardy, kvadrilióny – odvšadiaľ útočia čísla a argumenty, s ktorými má bežný konzument správ niekoľko možností výberu:  

A: Môže ich spapať, žuť  a spracovať na vlastný názor. Ten si potom môže skonfrontovať s volenou reprezentáciou nášho národa. A vzápätí ošedivieť. B: Alebo ich môže vnímať ako správy o nehode so srnou v noci na južnom ťahu medzi Zvolenom a Rožňavou: pomyslieť si „takých ešte bude, chvalabohu že to ja nemusím riešiť“. Je tu aj možnosť C: ignorovať.  

Samozrejme, politický masochista drieme aj vo mne, zvolil som možnosť A. Prečítal som všetky komentáre, články od rôznych zdrojov. Od lokálneho denníka na východe Slovenska cez ľavicové mainstreamové médium po slávny New York Times. Odsledoval televízne spravodajstvo, v rámci ktorého si politické strany, ktoré si platíme, posielali rôzne odkazy.  

V nedeľu som bol už na tom tak zle, že som na päť minút prepol na O 5 minút 12. Asi som dobre urobil, lebo prepnúť na päť minút na O päť minút je asi najlepšia antikoncepcia na chuť niekedy v živote skúsiť remeslo vrcholového politika. Prepol som na OVM, Otázky Václava Moravce, keby ste nevedeli.  

Zdroj: vysielanie ČT 1

Debata by už nemohla byť  viditeľnejšie odlišnejšia. Štúdio ČT, ktoré vyzeralo ako vyrobené v súčasnosti, štyria relevantní hostia (Američan, dvaja českí renomovaní ekonómovia a minister financií susednej krajiny s eurom – hej, tej našej ) a moderátor, ktorý mal na všetko pripravenú jednoduchú, no ťažkú otázku. Neviem, koľko rozdielu robia cifry v rozpočte. Ako argument to neobstojí. Keby sa O 5 minút 12 rozhodol nový manažment z nedele na nedeľu prerušiť do času, keď dosiahne aspoň približne úroveň susedskej politickej debaty, priplatil by som dobrovoľne nejaké koncesie.  

Medzi nami, argument o rozdieloch v rozpočte sa stal v ostatnom čase v televízii populárnym. Najmä medzi športovcami. Keď sa použije raz, poviem si dobre, stalo sa. Keď sa vyťahuje ako vysvetlenie, prečo futbalové kluby vedené Vladimírom Weissom prehrávajú, nepáči sa mi to.  

Šport nefunguje vždy len na princípe peňazí. Keby fungoval, každá súťaž by mala vždy tých istých víťazov – najbohatšie tímy. Majstrovstvá sveta aj Európy by vyhrávali najväčšie a najbohatšie krajiny. No nie je to tak. Každý súdny fanúšik chápe, že vo veľkosti peňaženky sa majiteľ Slovana môže ťažko porovnávať s majiteľom značky Red Bull. A vo veľkosti krajiny (a teda potenciálu talentovaných hráčov) Slovensko Rusku.  

A predsa Rusov v rôznych športoch porážame. Porazili sme ich aj pred rokom v Moskve – a rozdiel v populácii bol približne rovnaký. Porazili sme ich aj na olympiáde v hokeji. V ňom majú len v Moskve určite viac hráčov a klzísk ako my v našej dôležitej minirepublike. V skratke: také argumenty neberiem. 

Zaujímalo by ma, či aj na video, ktoré cez Sme obletelo internetový svet, existuje podobné vysvetlenie. Zrejme áno. RTV: nemá peňazí nazvyš, preto „Štúdio Futbal“ je jeden ministolík na štadióne, dvaja reportéri a pohyblivé stojany s reklamami. Dopadlo to takto: smiech cez slzy.

Niektorí označili video za symbolický  obraz súčasného stavu televízie. Otázka podľa mňa znie takto: dá sa to ešte zmeniť?  

Maroš: Slovensko vie, kto je nový šéf Apple po Steveovi Jobsovi. Ondrej Macko z PC Revue, prezývaný Tim Cook.

• Kto hovorí pravdu? Ďalšia pochúťka pre seniorov

• Komentáre na STV? Stále nezaujímavé

Diskusia (5 príspevkov)