Urobil som v nedeľu experiment. Na sociálne siete som umiestnil otázku prepojeným čitateľom: Čo by ste chceli čítať v Týždňovke? Od Horjánovcov cez Demitru po Mama, ožeň ma, nápadov bolo hneď niekoľko. Kde vôbec začať?  

Zdroj: TV Markíza

Napríklad pri LSD5. Tanečný sviatok, po novom v piatok, keby ste nevedeli. Pochybujem, že tanečný pár rovnakého pohlavia (hovorme im Horjánovci) priťahuje k obrazovke rozhodujúce množstvo divákov. Fakt, že piatkový prime-time bol dlhodobo podvyživený pozerateľným obsahom – ak pravda nie ste fanúšikovia drsných akčných filmov alebo blondínkovských komédií. Piatu sériu LSD v piatkovom termíne vítam. Isto z nej uvidím viac, akoby som videl, keby bojovala proti Talentu na Jojke a americkému futbalu na mojom počítači.  

Horjánovcov som videl tancovať  len v ostatný piatok a bol som oveľa menej pohoršený, akoby som čakal. Číslo, ktoré predviedli, bolo oveľa decentnejšie ako tri-štyri čísla „správne pohlavne zostavených“ párikov. Róby, ktoré dámam odhaľujú všetko potrebné pre stránky bulvárnej tlače, choreografie, pri ktorých ruky pánov putujú dámskymi zákutiami, pri ktorých aj menej ortodoxní puritáni prepínajú na TV Lux, to všetko by malo vyvolávať väčšie spoločenské pobúrenie ako párik chlapov v smokingoch.  

Mne vadí skôr plán ich nasadenia, ako to, ako sa prezentujú. Sú tam preto, aby boli. Aby sa o nich hovorilo a písalo od .týdžňa po bulvár a diskutovalo od kostolov po kokaínové večierky. Tanec je, ako to pri tejto súťaži býva pomaly zvykom, v dokonalom úzadí. Ozaj, čo je s Horjánovým zoznamom?  

Ďalšia veľká téma – Mama, ožeň ma. Farmár má konkurenciu, lepšie povedané nástupcu. Na rozdiel od robotníkov zeme, ktorí obrábali pôdu a srdcia láskychtivých slečien pred rokom, Mama, ožeň ma na mňa pôsobí o dosť zúfalejšie. To slovo som hľadal dosť dlho. Ale je výstižné. Zúfalý som totiž ja sám. Neviem, či pozerať mám, alebo je šou už za tolerovateľnou úrovňou hanby.  

Zdroj: TV Joj

Lebo ja sa – a z toho čo počúvam vo svojom okolí nie som sám – hanbím, keď Mamu pozerám. Neviem, či sa mám smiať, alebo plakať, keď počúvam o osude Michala zo Spišskej Belej. Na obrazovke je preto, aby sme sa pousmiali. Nad mladíkom, ktorý si nevie inak nájsť frajerku len tak, že ho vlastná mať do Jojky prihlási. Všetko na ňom je smiešne. Naozaj. Ale len na prvý pohľad. Na druhý je, samozrejme, jeho príbeh smutný.  

Nakoniec si aj tak vždy poviem, že tí ľudia sú v televízii dobrovoľne. Naviac pravdepodobne za honorár. Tak si ospravedlňujem salvy smiechu a výkrikov ČoTiŠibe smerom k blikajúcej obrazovke. A áno, s „tieňovým názvom“ relácie (Mama, ožer ma) sa dokonale stotožňujem. Len si musím dať pozor, aby televízna Mama neožrala aj mňa. A dúfať, že keď to Jojka bude robiť dosť dlho, stretnú sa v Best of šouke Mišo z Mamy s Farmárom Mariánom, Darinkou, Mmmaťou a jej strýcom. Ten špeciál by som pozeral úplne bez výčitiek svedomia.  

Posledná, doznievajúca, téma je tragická smrť hokejového kapitána. Neviem ako vy, ja som rád, že tých desať ukrutných televíznych dní máme za sebou. Preteky vo vyťahovaní sĺz z divákov a majstrovstvá v u(od)pútavkách sa, verím, skončili. Čo je veľa, to je veľa. Priamy prenos som pozerať nemohol, čítal som pár článkov a trúchlil len vo svojom vnútri.  

Najhorší článok? O „tajomnom odkaze do neba“.

Najhoršia vec v spravodajstve? Noviny Joj o 12 v utorok či stredu. Na záver prehrali Demitrov hlas z odkazovacej služby na mobilnom telefóne.

Jana: Nie je chovateľka, ako chovateľka. 

• V Amerike prichádza nová televízna sezóna

• Gympel.TV: Misia Mládež nesplnená

Diskusia (9 príspevkov)