Televízia Články / 23.7.2010 Piatok
Tri mýty o mutácii novinárov na hovorcov
Kariérny postup, vyfarebenie sa a veľa peňazí na teplom mieste - čo je na tom pravda?
Odpovede na tri mýty z internetových diskusných fór o prechode novinárov na pozíciu politických hovorcov.
1. Prestup na hovorcovský post je grandiózne zavŕšenie novinárskej kariéry
Novinári sa snažia vydolovať na povrch čo najviac informácií, aj takých, ktoré môžu byť pre niekoho nepríjemné. V reportážach prinášajú vlastný pohľad na svet, v komentároch vyjadrujú vlastný názor. Píšu síce pod značkou média, no za seba a pod vlastným menom.
Hovorcovia sa naopak snažia tok informácií kontrolovať čo najviac. Negatívne informácie o svojom zamestnávateľovi pustia iba v minimálnej potrebnej miere. A aj vtedy často tak, aby vyzneli o čosi lepšie, ako je v skutočnosti reálny stav. Ich názor môže byť podstatný pre zamestnávateľa, no pre verejnosť je neprípustný. Ich meno je dôležité pre novinárov, no v mnohých západných médiách je hovorca tak anonymná postava, že tlač meno hovorcov nezverejní ani pri priamom citovaní. Záujem o niektorých hovorcov na Slovensku plynie alebo z ich smutno-zábavného amaterizmu, alebo chronického nedostatku domácich celebrít.
Novinári a hovorcovia, samozrejme, majú sčasti podobnú prácu – narábajú s informáciami a so slovom, s ovplyvňovaním verejnej mienky. No spôsobom, ktorý ich stavia do antagonickej pozície. Prechod z novinára na hovorcu nie je vylepšenie novinárskej kariéry, ale vo väčšine prípadov jej definitívne ukončenie.
2. Prechod novinárov na pozíciu hovorcov politikov znamená ich vyfarbenie, za koho celé tie roky kopali
Šokujúce odhalenie: novinári majú svoj súkromný politický názor. Dokonca chodia aj voliť! No nielen to. Niektoré (tlačené) médiá ešte aj úplne otvorene zastávajú určitý svetonázor (liberálny, konzervatívny, ľavicový...) a vyjadrujú kritický postoj k rasizmu, korupcii, mafiánstvu a kradnutiu v politike. Tie najdrzejšie v čase volieb viac alebo menej otvorene odporučia, koho voliť.
Základnou výbavou profesionálneho novinára by malo byť nevnášanie osobných sympatií pri výbere tém, citovaní osôb a zoraďovaní a zverejňovaní informácií.
Pri prechode novinára na pozíciu hovorcu/hovorkyne politického subjektu sa novinár/ka určite rozhoduje pri zvažovaní ponuky aj podľa toho, z akého brehu ponuka prichádza. A zároveň politici tiež sledujú okrem odbornosti aj názory vytypovaných novinárov. Jakub Topol si zrejme nemusí robiť nádeje, že mu niektorá z koaličných strán ponúkne miesto na tlačovom oddelení.
Vstup do politiky môže žurnalistov „vyfarbiť“ iba vtedy, ak o ich nezávislosti (= písaní s účelom zapáčiť sa politike) existovali pochybnosti už aj predtým. Takýto prípad by však zároveň znamenal aj zlyhanie celého editorského systému v médiu.
3. Byť hovorcom znamená prijať dobre platené, teplé miestečko
Čo môže platiť v komerčnej sfére, už nemusí vo verejnej. Novinári, ktorí to svojej profesii niekam dotiahli, si ako hovorcovia finančne zrejme veľmi (ak vôbec) nepolepšili. Iné to je s náplňou práce. Pracovné podmienky pre novinárov sú na Slovensku iné ako na väčších trhoch, kde žurnalisti v kľude môžu rešeršovať svoje témy, bez nutnosti chrliť do každého čísla nový článok. No na druhej strane aj hovorcovská pozícia obnáša iné kvalitatívne nároky.
Mnohí tunajší reprezentanti tohto zamestnania si označenie hovorca ani nezaslúžia, pretože nie sú kompetentní hovoriť. Či už z vlastnej neambicióznosti alebo postoja zamestnávateľa sú v pozícii preposielačov e-mailových otázok, na priamu otázku nedokážu odpovedať, o tom, čo sa aktuálne deje vo vlastných kruhoch, netušia. Rozšírenie radov politických hovorcov novinármi snáď túto reputáciu aspoň čiastočne napraví.
© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.
