Televízia Články
Supermédium lepších zajtrajškov
V blízkej dobe nový manažment rozhodne aj o tom, či budú tieto dve inštitúcie programovo kooperovať alebo len koexistovať. (Komentár)
V slobodnom stredoeurópskom štáte sa podarilo, v podstate zo dňa na deň, zlúčiť dve veľké médiá. Prekvapuje legislatívna rýchlosť, a možno aj to, že nevznikla občianska či umelecká revolta. Bola však facebooková mobilizácia poslucháčov Rádia_FM, ktorým sa „nedorozumenie“ z úst ministra Daniela Krajcera o zrušení okruhu bleskovo vysvetlilo. Miloslava Zemková svoj projekt v rozhlase splnila. Jej plány s RTVS tak vzbudzujú dôveru. Nakoniec, kedy naposledy mala verejnosť možnosť komparácie výsledkov na takúto dôležitú verejnú funkciu? No kým v rozhlase Zemková mala na čom budovať, s televíziou čaká jej tím oveľa väčšia práca.
STV si musí získať verejnosť a chýba jej aj otvorenosť. V rozhlase, aj po zrušení originálnej a otvorenej politickej diskusie Nočné dialógy, ostal priestor pre kontaktné relácie s celospoločenskou a z času na čas aj politickou témou. V éteri tak máte možnosť počuť názor občanov z Oravy či Veľkého Krtíša aj na politiku a spoločenské problémy. Kedy ste niečo podobné počuli v živom vysielaní STV? Od rozhlasu sa očakáva väčšia interakcia ako od televízie, no STV v tomto priepastne zaostáva.
Rozhlas zo svojej podstaty je príjemný spoločník a je vnímaný ako inštitúcia konkrétnych ľudí. STV bola pre divákov vždy inštitúcia nejakých ľudí, ktorá „len“ vysiela. Ak chce mať RTVS dobrý imidž, tak v týchto parametroch sa musí televízia prispôsobiť rozhlasu.
Všetko z rozhlasu sa nedá aplikovať v televízii, ale rozhlas sa zmenil preto, lebo sa Zemkovej podvolil. Zemková tu rozdelila redaktorov od moderátorov, výrobu od vysielania, vedenie od redakčných tímov a hlavne, vedúcim dala okrem kancelárií aj agendu. Nemusí to fungovať ideálne, ale aspoň na poradách riešia zodpovední to, čo nefunguje, a to s tými, ktorí o tom môžu niečo vedieť. V televízii všetci vedeli, čo je zlé, aj komu o čo ide, ale oficiálne nikto o ničom nevedel. Takto sa dalo riadiť ľudí len striktne výberovo, jedných na úkor druhých a nekoncepčne.
Už v projektoch prihlásených kandidátov sa našlo veľa nápadov na úspory i ambície vysielať rozhlasové programy aj v televízii a opačne. Z pohľadu diváka jednoduchá vec, z pohľadu techniky, programmingu a réžie skôr zaujímavý projekt. Či to ušetrí náklady, personál a udrží spokojnosť divákov, bude možné zhodnotiť len cez štrukturálny pohľad. Na začiatok chce Machaj so Zemkovou vytvoriť centrá RTVS, ktoré budú schopné takéto programy vyrobiť a oni zhodnotia, čo sa dá z televíznej relácie využiť aj pre rozhlas, alebo čo v rozhlase má potenciál na vizuálnu prezentáciu.
Šetriť sa určite dá. Na správe budov, marketingových a obslužných činnostiach. Tréningovým priestorom na efektívnu fúziu môže byť vytvorenie jednotného centra pre národnostné vysielanie a jednotného centra pre duchovné vysielanie. Fúziu v malom nech najprv podstúpia štúdiá v Banskej Bystrici a Košiciach. Kritériom úspešnosti by nemali byť len finančné ukazovatele, ale aj otázka, či sa spojením ľudský potenciál na väčšiu a kvalitnejšiu výrobu zvýši, zastaví, alebo aj zníži. A čo spoločné spravodajstvo? Opýtajme sa Ivany Ratkovskej, ktorá už vyše dvoch rokov prispieva obrazom do Správ STV a zvukom do Rádiožurnálu.
Trojka skončí, čo s ňou keď už je? Neposlúžila by ako projekt technicky nenáročného a multifunkčného kanálu? Napríklad ako „laboratórium“ telerozhlasu, priestor pre vysokoškolákov, webkamery, nové médiá.
V blízkej dobe nový manažment rozhodne aj o tom, či budú tieto dve inštitúcie programovo kooperovať alebo len koexistovať. Všetky zmeny nakoniec stoja na zamestnancoch. V dnešnej RTVS musí každý zamestnanec brať na vedomie Zemkovej projekt, plnenie zákonných verejnoprávnych povinností a až potom svoje predstavy o svojej práci. Zase sa od niektorých čaká nadpráca, aby nás, ich, RTVS - čakali lepšie zajtrajšky.
Autor je mediálny analytik
