Televízia Články
Shooty, .týždeň, odvážny web a čudný postoj televízií
Ľudia sa aj vďaka internetu neboja povedať, koho môžu a koho nemusia v politike.
Tohtoročná kampaň do parlamentu už pomaly končí, no celkom pateticky sa jeden víťaz dá vyhlásiť už aj týždeň pred výsledkami – hlas občianskej spoločnosti. Inštitút pre verejné otázky v roku 1998, keď misiu vo vláde končili dve z aktuálnych koaličných strán, urobil prieskum o odvahe ľudí hovoriť o politike nahlas. Viac než polovica opýtaných (55 percent) vtedy uviedla, že najlepšie je nepúšťať sa s nikým do reči o politike, alebo ak, tak iba v úzkom kruhu. Odvahu hovoriť o politike s mnohými, respektíve s kýmkoľvek vyjadrilo iba 41 percent respondentov, čo bolo ešte menej ako v roku 1994 (44 percent).
Prieskum v ostatných rokoch opakovaný nebol, no aktuálne množiace sa politické aktivity ľudí z nepolitického prostredia vytvárajú dojem, že spoločenská atmosféra sa za dvanásť rokov predsa len zmenila.
A čo je možno prekvapujúce, hlasy ľudí sa čoraz častejšie ozývajú vďaka internetu – médiu, ktorého kvalitu ako občianskej názorovej platformy ťahajú dole na mnohých stránkach čoraz horšie a nečitateľnejšie diskusné fóra anonymných prispievateľov.
Otvorená politická podpora (= niekto sa podpíše plným a skutočným menom) už niekoľko rokov prichádza napríklad zo strany blogerov, no ešte masovejšiu otvorenosť prieniesol Facebook, na ktorom v súčasnosti miestami desaťtisíce ľudí bez ostychu a pod vlastným menom „like-nú“ politický subjekt.
Najvýraznejším neanonymným politickým prejavom minimálne tejto predvolebnej kampane sú tiež tisíce príspevkov na nosiče kresliaceho komentátora Shootyho. Počet prispievateľov, ktorí nechceli zverejniť svoje meno v zozname darcov, zostal zanedbateľný.
Posledné týždne však tiež ukázali, že na Slovensku neexistuje absolútna občianska sloboda pri vyjadrení politckého názoru cez všetky mediálne nosiče. Obvinenia redaktorov .týždňa voči televíziám, ktoré odmietli odvysielať ich anti-ficovskú reklamu, zneli významne, i keď faktor súcitu znižovala skutočnosť, že opomenuli televíziu Joj, ktorá spolu s Joj Plus (vysiela napríklad Lampu) mohla poskytnúť veľmi podobný divácky zásah.
Postoju televízií sa čiastočne dalo rozumieť. Slovenská mediálna legislatíva a jej vykladatelia (licenčná rada) si televízne spoty mohli vyložiť aj ako politickú reklamu. A televíziám za ich odvysielanie v komerčnom bloku napariť pokutu. Pochopiteľné, ak to vysielatelia považovali za príliš veľké riziko za pár spotov na časopis. Do budúcnosti by stálo za zamyslenie, či nie je obmedzovaním slobody prejavu, ak si ktokoľvek nemôže v elektronických médiách za peniaze vyjadriť svoj politický názor – tak, ako to môže na všetkých ostatných nosičoch.
Prístup televízií k občianskym aktivitám namiereným proti Smeru-SD je oveľa pochybnejší napríklad vo veci informovania o kampani Martina Šútovca. Kým nezáživnú Paliho Kapurkovú stranu odpromovali takmer všetky významnejšie rádiá a televízie, Shootyho kampaň ako najväčší prejav občianskeho aktivizmu v týchto voľbách našiel podľa monitoringu médií priestor iba a len v rádiu Expres.
© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.
