Televízia Články
Keď z Pyramídy a Mlynskej doliny kričia na INEKO
Krik sa na INEKO zniesol okrem toho aj preto, že analytici si dovolili navrhnúť aj iné riešenia fungovania médií verejnej služby, ktoré by nahradili ten dokonale fungujúci a vybalansovaný duálny systém, zavedený v Slovenskej republiky. Ako len mohli?
Veľa kriku sa znieslo na zopár krátkych poznámok Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) k fungovaniu médií verejnej služby zo strany dvoch šéfov inštitúcií. INEKO vo svojej analýze fungovania podnikov s účasťou štátu skonštatovalo, že Slovenská televízia a rozhlas stoja občanov nejaké tie milióny ročne a svojou stratovosťou prispievajú k štátnemu deficitu.
To sa dá určite skonštatovať pri Slovenskej televízii, no treba dodať, že aj Slovenský rozhlas by neukončil vlaňajšok v pluse, nebyť štvormiliónovej dotácie, ktorá kompenzovala, že po zavedení zásuvkového zákona sa zlepšil výber poplatkov (sic!), no nie tak, ako to pôvodne matematici rezortu kultúry plánovali.
Krik sa na INEKO zniesol okrem toho aj preto, že analytici si dovolili navrhnúť aj iné riešenia fungovania médií verejnej služby, ktoré by nahradili ten dokonale fungujúci a vybalansovaný duálny systém, zavedený v Slovenskej republiky. Ako len mohli?
Je pravda, že rozhlas našiel svoju stabilnú a zmysluplnú pozíciu na trhu, smeruje k nezávislosti od politického vydierania cez ad-hoc štátne dotácie a aj spravodajsky sa dopracoval zrejme k maximu nezávislosti od politickej moci, aká sa dá v slovenskom „verejnoprávnom“ prostredí dosiahnuť.
STV priťahuje väčšiu pozornosť, pretože sa v nej točia väčšie peniaze, produkuje väčšiu stratu, viac zasahovala do biznisu komerčných subjektov a najmä zúfalo nevie nájsť svoju pozíciu v duálnom systéme. Na rovinu – väčšina peňazí, ktoré natiekli do programu Jednotky STV za jej novodobú históriu, sa mohli aj verejne podpáliť. Ak v niektorých obdobiach program Jednotky aj bol „lepší“ ako predtým či potom, pridaná hodnota bola stále blízka nule.
Nie úplne pochopiteľná je kritika navrhovanej privatizácie médií verejnej služby. Súčasný spôsob tvorenia kontrolných orgánov, ktoré volia manažérov médií, je predsa nefunkčný a odpudivo spolitizovaný. Netreba si robiť nádeje, že sprísnením podmienok pre výber manažmentu či členov kontrolných rád systém už nebude zneužiteľný. Každý výber formou súťaže krásy vytvára na Slovensku živnú pôdu pre korupciu a mocenský súboj.
Privatizácia médií môže znamenať napríklad otvorenie médií verejnej služby takému štýlu manažovania, ktorý nebude závislý od politickej moci a bude motivovaný dosahovať také výsledky diváckeho záujmu, ktoré z televízie urobia zaujímavú pracovnú príležitosť. Ak privatizácia nebude znamenať iba predaj frekvencií, ale zachovanie povinnosti vysielať určité druhy programov, vznikol by model blízky britskej Channel 4 – verejnoprávnej televízii s komerčnými ambíciami.
Preto je tiež logický návrh uvoľniť pravidlá pre reklamu. Reklama je najmä v Slovenskej televízii posledný motivačný faktor, ako udržať záujem divákov pri kontinuálne klesajúcom trhovom podieli. Už o dva roky má podiel reklamného priestoru klesnúť na pol percenta vysielacieho času (s určitými výnimkami). Motivácia zasiahnuť veľké skupiny obyvateľstva bude nulová, zato priestor pre výhovorky, prečo sledovanosť klesá, bude obrovský.
Samozrejme, uvoľnenie reklamných pravidiel by bolo nefér, ak by televízia bez akýchkoľvek obmedzení komerčne zužitkovala program, ktorý sa zaplatil z verejných zdrojov. Preto je aj tá požiadavka INEKO logická, aby štát platil to, čo si konkrétne objednal. Práve chýbajúca existencia konkrétnej objednávky vysielania verejnej služby viedla k tomu, prečo sa manažmenty môžu neustále vyhovárať, že im nestačia peniaze. Nestačia na čo?
Nedostatky má iba nápad, aby sa programy zadávali formou tendrov. Nápad je nelogický najmä vtedy, ak by médiá verejnej služby mali naďalej prežiť (čo z návrhov INEKO vyplýva) – prečo by verejnoprávne programy mali potom vysielať iné subjekty?
Vypisovanie výberových konaní pre programové typy by prichádzalo do úvahy, ak by štát úplne rezignoval na kontinuálne vysielajúce médiá verejnej služby a dodávku vybraných druhov programov by zveril – formou súťaže – vybranému súkromnému subjektu.
To by však tiež znamenalo, že štátom financované programy by v pravidelných intervaloch mohli meniť vysielateľa, tímy tvorcov by sa neustále menili, pri budovaní programov by neexistovala kontinuita a šanca pre divákov
Je tiež otázne, či by akákoľvek komerčná televízia mala vôbec záujem (a za koľko) o výrobu verejnoprávneho programu, ktorý by podkopával jej programovú štruktúru a „kazil“ celkové divácke zloženie, ktoré núka inzerentom. Veď ak médiá verejnej služby majú ešte vôbec nejaký zmysel, tak ponúknuť práve to, o čo komerčný sektor záujem nemá.
© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.
