Televízia Články
Bye bye poplatkom. Verejnoprávny pr...oblém zostáva
Zmena spôsobu financovania médií verejnej služby nepomôže, ak zostanú manažéri drankajúci ďalšie a ďalšie peniaze
Zrušenie mesačných 4,64 eur za médiá verejnej služby určite bude patriť k tým krokom, ktorými budúca koalícia môže dokazovať svoju ľudskú tvár. Hoci sa v Európe nenájde veľa príkladov, kedy by financovanie štátom vytvorených médií prešlo takou zásadnou zmenou, ešte to neznamená, že odstránenie úhrady je (čisto) populistický výmysel.
Poplatky za Slovenskú televíziu a rozhlas sú v prvom rade dobrý biznis pre Slovenskú poštu, ktorá zarába na SIPO aj na listovej komunikácii. Spojením tejto agendy do spoločnej firmy RTVS v roku 2008 si médiá síce znížili náklady na výber, jeho úplné zrušenie však navždy ušetrí stovky tisícov eur.
Poplatky médiám navyše ani negarantovali finančnú stabilitu. Platenie podľa vlastníctva televízora či rádia tisíce domácností ľahko obchádzali. Platenie „podľa zásuvky“ sa dá takisto okabátiť. A naviazanie výšky poplatku na počet zamestnancov (pri firmách) médiám v čase rastu nezamestnanosti tiež značne ublížilo.
Argumentmi pre koncesionárske poplatky ako alternatívu k financovaniu zo štátneho rozpočtu býva „užší“ vzťah divákov k televízii a rozhlasu. Zástancovia tohto názoru nech ukážu televíziu, ktorá by si popularitu divákov budovala mesačným rozdávaním poštových poukážok. Aj podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky z roku 2008 si iba 17 percent ľudí myslí, že poplatky by mali byť hlavným zdrojom financovania verejnoprávnych médií. Ľudí zaujíma v prvom rade program. A z jeho aktuálnej podoby je zrejmé, že vzťah s divákmi si nutne žiadna riadnu dávku terapie.
Nevysloveným argumentom za zachovanie poplatkov skôr môže byť, že ich výška sa z politickej vôle mení ťažšie. Ak by vládna moc chcela náhodou priškrtiť rozpočty médií, ľahšie upraví výšku dotácie (aj percenta zo štátneho rozpočtu či iného ukazovateľa) ako výšku poplatku, na ktorý je naviazaný veľký vyberací mechanizmus. Na druhej strane, výška poplatkov, ktoré idú priamo z účtov voličov, sa pre nutnú stratu popularity upravuje smerom nahor ešte ťažšie. Financovanie je iba jedna z mnohých ciest, ako sa politická moc môže vybúriť v médiách pre seniorov.
Ak dotovanie médií verejnej služby bude naviazané na percento zo štátneho rozpočtu, bezproblémový presun peňazí síce bude závisieť aj na „politickej kultúre“, no stále pôjde o čistejšie riešenie ako neisté prideľovanie štátnych dotácií, nech sa deje aj na základe nekokrétnych zmlúv so štátom, ktoré na viac ako rok vopred nič negarantujú.
V konečnom dôsledku je úplne jedno, či médiá verejnej služby dostanú peniaze cez poplatky alebo zo štátneho rozpočtu. Plánovaná zmena financovania je už teraz odsúdená na neúspech, ak sa exekutíva iba dohodne na nejakej prijateľnej sume, no analyticky nepodloží, na čo sa peniaze reálne majú a dajú použiť.
Reforma verejnoprávnej televízie (keďže rozhlas je v relatívne dobrej kondícii) z finančného hľadiska môže mať zmysel jedine vtedy, ak sa celé jej rozpočtovanie od základu prekope. Exekutíva musí povedať, aký objem verejnoprávneho programu je ochotná zaplatiť a tento objem musí byť aj reálne financovateľný.
V opačnom prípade do verejnoprávnych kresiel opäť iba zasadnú neschopní manažéri, ktorí budú neustále drankať – za cenu akýchkoľvek politických obchodov – ďalšie a ďalšie peniaze. Na to sa z verejných zdrojov neoplatí vynaložiť ani len cent.
© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.
