Internet Správy
S kým sa kamarátia novinári na Facebooku
Kódex žurnalistického cechu vyžaduje názorovú neutralitu a objektívny pohľad na svet. Napriek tomu novinári v sociálnych sieťach verejne odhaľujú svoje politické ego.
O tom, či je to kóšer, rozhoduje publikum.
Volím Ivetu Radičovú za prezidentku republiky. Táto veta vyjadruje jasný osobný postoj a preferenciu pri blížiacej sa voľbe hlavy štátu. Zároveň ide o názov internetovej skupiny v sociálnej sieti Facebook, ktorá dnes združuje už vyše 8300 sympatizantov prezidentskej kandidátky.
Prejav osobného názoru v okruhu známych sa od vstupu do webovej skupiny podporujúcej političku líši v tom, že v druhom prípade sa privátna informácia mení na všeobecne dostupnú. Ide o krok, pri ktorom voľba do štátnej funkcie prestáva byť tajným aktom. Facebook tak funguje ako sociálna hračka, ktorá stiera hranice medzi súkromným a verejným.
Rozhodnutie prepierať svoje politické ego na Facebooku závisí pri väčšine používateľov webu len od nutnej dávky guráže. Existuje však skupina ľudí, ktorým by pri opustení súkromného diskusného stola mali začať blikať výstražné kontrolky: novinári. Tí by totiž mali dávať pozor nielen na rovnováhu v spoločnosti, ale aj na svoju vlastnú objektivitu. No už zbežné surfovanie galériou podporovateľov kandidátky Radičovej ukazuje, že to tak nie je. Aj žurnalisti otvorene hlásia, koho chcú voliť.
Pohyb novinára v sociálnych sieťach pritom prirodzene evokuje nutnosť dodatočnej sebareflexie. Kódex cechu si totiž žiada názorovú neutralitu a objektívny pohľad na (politický) svet. Pracovnou metódou by logicky malo byť skôr vynechanie osobných preferencií a vzťahov z verejnej sféry, než ich pumpovanie do webových sociálnych hniezd. Členstvo v skupinách Anti Fico, Robert Fico sucks! či Rafael Rafaj má ksicht, ktorý si pýta facku na Facebooku môže síce novinár vnímať ako zábavu, no rovnako mu to môže narušiť jeho imidž politického nestraníka.
Možné problémy vo vzťahu Facebook verzus novinári si už všimli v americkom denníku New York Times. A stanovili pravidlá pre používanie sociálnych sietí. Hlavná poučka znie, že aj na Facebooku sa majú reportéri správať tak, aby „nič nespôsobilo pochybnosti o ich politickej nestrannosti“. No strážcovia poriadku v Timesoch zároveň triezvo konštatujú, že označenie „priateľ“ na Facebooku zďaleka nemusí zodpovedať skutočne blízkemu vzťahu v reálnom svete. V denníku preto nepovažujú za závadné, ak reportér napíše článok o osobe, ktorú má v galérii známych vo svojom internetovom profile.
Okrem toho Facebook nemusí byť pre novinára len neefektívnym a zradným mrhaním času. Využiteľný je aj ako pracovná pomôcka, ktorá organizuje kontakty, ponúka námety na články a dáta na rešerš. Skupina Journalists and Facebook na rovnomennej sociálnej sieti má takmer 12-tisíc členov, ktorí sa navzájom informujú o žurnalistických projektoch, vzdelávaní či pracovných miestach v brandži.
No napriek zmysluplným žurnalistickým nástrojom, ktoré Facebook ponúka, ani v New York Times nevylučujú, že na tejto pôde môže dôjsť k problémovým situáciám. „Nevyzeralo by dobre, ak by reportér domáceho politického spravodajstva počas prezidentskej kampane prijal „priateľstvo“ Baracka Obamu bez toho, aby sa stal „priateľom“ aj Johna McCaina“, uvádza sa v redakčnom materiáli. Pri reportovaní o politickom dueli môže kontakt s jednou stranou pôsobiť ako signál nevyváženosti.
Slovenskí žurnalisti vo virtuálnej skupine voličov Ivety Radičovej by sa voči výčitke verejnej prezentácie svojho postoja možno bránili ironickým tvrdením, že je nezmyselné, aby si za „priateľov“ zvolili aj všetkých ostatných prezidentských kandidátov. A vecná diskusia by potom zrejme nabrala podobný smer, ako tomu bolo pri polemike o blogujúcich novinároch. Dominovala by jej otázka, či ľudia z médií musia byť nevyhnutne zbavení svojej občianskej existencie, ktorá každému inému človeku dáva možnosť verejne prejaviť svoj názor.
„Hoci ja nie som neutrálny, moje spravodajstvo je“, píše v diskusnom fóre na webe Poynter Online novinár Lin Young. Naznačuje tým model, podľa ktorého publikovanie osobných názorov na Facebooku nemusí mať žiadny vplyv na profesionálnu žurnalistickú prácu. Tento scenár znie úprimne a presvedčivo, no rozhodnutie o jeho úspechu má v rukách publikum. A jeho schopnosť a vôľa rozlišovať medzi súkromnou osobou a hlasom média. Každému novinárovi sa preto stále môže stať, že po úletoch na Facebooku ľudia prestanú jeho práci veriť.
