História kamufláže - verzia I

V čase, keď Ľudovít Štúr na svojej poslednej poľovačke preskakoval potok za Modrou, vyrastal pod kopcom Mount Monadnock v americkom štáte New Hampshire maliar, poľovník a amatérsky prírodovedec Abbott Thayer. Jeho obrazy síce dnes nájdeme v zbierkach veľkých svetových galérií, no do histórie sa - podobne ako Štúr - zapísal skôr vedeckou ako umeleckou činnosťou.

Thayerovo výtvarné vzdelanie sa totiž prekrylo s jeho vášňou pre pozorovanie vtákov a pomenoval princípy, ktoré si ani profesionálni prírodovedci dovtedy nevšimli. Thayer odhalil spôsob, akým sfarbenie zvierat slúži ako kamufláž - skrývanie sa pred korisťou alebo predátorom.

Prírodná kamufláž bola samozrejme známa už pred Thayerom, no stále sa predpokladalo, že ide len o jednoduchý princíp "farba na farbu". Teda, že zajaca na snehu chráni jeho biely zimný kožuch, a hraboša na poli zas jeho hnedá srsť.

Thayerova teória bola naproti tomu sofistikovanejšia. Všimol si, že okrem farby sa pri hre na prírodnú schovávačku využíva rovnako ako vo výtvarnom umení aj forma či tieň. Ako príklad nech slúži fotografia číslo 1, na ktorej sú dve jednoduché skice vtákov.

Prvý vták, vľavo, je viditeľný. Hoci má rovnakú farbu ako pozadie, prezrádza ho spôsob, ako na neho dopadá svetlo. Druhý vták napravo je neviditeľný práve vďaka odstupňovanému tieňovaniu. Miesta, kde dopadá viac svetla, má kamuflovaný vták tmavšie, a tie, na ktoré svetlo svieti menšou intenzitou, zas svetlejšie. Výsledkom je rovnomerne zafarbená plocha, neodlíšiteľná od pozadia.

V tŕstí zebry nežijú. Hoci Thayer odhalil dôležitý princíp, pri jeho aplikovaní rýchlo zašiel príliš ďaleko. Po počiatočných úspechoch začal tvrdiť, že napospol každá jedna farba, na každom jednom zvierati, slúži práve na maskovanie. V jednom zo svojich vedeckých prešľapov napríklad postavil pruhovanú zebru pred tŕstie, aby dokázal, že jej pruhy slúžia ako maskovanie.

Áno, zebru by ste v tŕstí hľadali márne - no nie preto, že sa tak dobre skrýva, ako tvrdil Thayer. Má to oveľa prozaickejší dôvod: zebry v tŕstí jednoducho nežijú. Americký prezident Roosevelt, ktorý bol vášnivým prírodovedcom a rovnako vášnivým oponentom Thayerovej teórie, napísal tomuto maliarovi veľmi ostré slová: "Vaše experimenty nemajú väčšiu váhu ako experiment, v ktorom by ste položili havrana do vedra s uhlím a potom tvrdili, ako dobre sa maskuje."

Cesta dnešného internetu. Thayer nasledoval cestu, ktorou sa ľudia tak radi uberajú pri akomkoľvek objave či teórii. Americký evolučný biológ Stephen Jay Gould to v knihe, z ktorej čerpám aj Thayerov príbeh, okomentoval nasledovne: "Thayer prišiel s dobrou myšlienkou o sfarbení zvierat, no potom svoje pozorovanie vyzdvihol do výšin. Najprv ako dominantnú tému, potom vševysvetľujúci fenomén, a nakoniec exkluzívnu pravdu, ktorá netolerovala žiadne výnimky."

Nech tento príbeh z histórie vedy slúži ako metafora toho, čo sa práve deje na internetovej scéne. Pôvodne dobrú myšlienku internetovej komunikácie zobrali ľudia do svojich rúk a v prvej fáze aplikovali na príhodné miesta, v zdravej opozícii voči tradičnému vnímaniu médií.

Potom však prišla fáza dva a internet predčasne vystúpil na piedestál. Dnes vidno, ako sa aplikuje bez rozmyslu všade a na všetky okolnosti. Vymenúvajte, prosím, spolu so mnou:

• Internet je to jediné správne miesto pre reklamu.
• Sociálne siete sú tým jediným spôsobom, ako udržať kontakt s priateľmi.
• Mobilný internet pozná jedinú správnu cestu, ako zostať nažive v komplexnej spoločnosti - napchať si pripojenie priamo do vrecka.

Samozrejme, netreba zabudnúť ani na agregátory ako jediný spôsob čítania správ; na smrť emailu, ktorý spôsobuje zdieľanie online dokumentov; ani na rádio, ktoré vymiera, pretože jediný spôsob, ako rozumne počúvať hudbu, jestvuje na webe alebo v iPode.

Monománia. Fenomén, kedy sa užitočné pozorovanie či objav aplikuje bezhlavo na zbytočne veľkú oblasť, pritom už ľudstvo pozná oddávna. Skladateľ Hector Berlioz použil v 19. storočí spojenie ideé fixe, fixná idea, na označenie opakujúcej sa, pervazívnej myšlienky v skladbe či v celom skladateľovom diele. Ideé fixe sa neskôr začal všeobecne používať ako pojem označujúci obsesiu.

Psychológia či medicína má zas na fixné idey označenie monománia. Monománia je skostnatelý koncept v ľudskej mysli, ktorý sa odlúčil od svojho pôvodného kontextu a človeku prináša viac problémov ako užitočnosti. Ak ste ako dieťa zjedli niečo žlté a následne strávili mesiac v nemocnici so žalúdočnými problémami, aj ako dospelému vám bude obtiažne vysvetliť, že nie všetko žlté jedlo vás zabije. V rovnakom duchu by dnes bolo na internetovej konferencii ťažké argumentovať, že usability webstránok nemusí byť kráľom vo všetkých oblastiach a má svoje obmedzenia a hranice.

Monomániu dokonca opísal už stredoveký básnik Francois Villon, ktorý jednu zo svojich balád uvádza takýmto štvorverším:

Kto číta knihy - nájde vetu
o chvále, ktorá splanela.
Vraj nikdy nechváľ božskosť svätú
a nechváľ - nikdy – anjela...*

Keď teda ďalší vizionár príde ohlásiť koniec jedného média, spomeňte si na fixnú ideu a skúste byť skeptickí hneď na začiatku. Pamätajte, že kým začnete hlásať absolútnu nadradenosť nápadu, mincu treba otočiť a pozrieť sa, čo je na jej druhej strane.

---

História kamufláže - verzia II

Minca má vždy druhú stranu, to už vieme. Príbeh však nie je natoľko jednoznačný, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Aj opačná strana mince má totiž svoju opačnú stranu.

Zebra žije medzi levmi. Zebru by ste síce v tŕstí hľadali márne, to však neznamená, že jej pruhy pri maskovaní nemajú žiadny význam. Človeku na savane bijú do očí – no lev, ktorý si rád na zebrách pochutnáva, sa na svet nepozerá ľudským okom. Leví zrak za veľa nestojí a má problém rozlišovať farby. Zebre tak stačí, že jej pruhy splývajú s vlniacou sa trávou.

Ďalším dôležitým efektom je, že keď sa zebra pasie v čriedach, lev má problém rozoznať jednotlivca a pohybujúce sa stádo pre neho vyzerá ako veľká masa pruhov. Je tak zmätený a horšie zvláda útok.

Thayer mal predsa len pravdu. Abbott Thayer presviedčal americké aj britské námorníctvo, aby použilo jeho teóriu o kamufláži pre bojové účely. Kým v Amerike sa stretol s odmietnutím, jeho kamufláž tieňovaním zožala úspech vo Veľkej Británii.Thayer navrhol, aby sa lode pomaľovali nepravidelným vzorom bielej a modrej farby. Predstaviť si takúto loď môžete ako svetlomodrú prúžkovanú zebru.

Náter mal zabezpečiť, aby bola loď neviditeľná voči horizontu. Prúžky rozbíjajú jej jednoliatu formu na množstvo menších častí, a tak uniká ľudskému oku. Farba zároveň splýva s oblohou a morskou hladinou. Loď Broke, ktorá bola natretá podľa Thayera, sa dokonca dostala do dvoch kolízií so sesterskými loďami. Ich kapitáni sa vyhovárali, že Broke jednoducho na mori nevideli.

Dieťa - šup von aj s vaničkou. Roosevelt a všetci ostatní Thayerovi kritici nasledovali cestu, ktorou sa ľudia tak radi uberajú pri kritike akéhokoľvek objavu či teórie. Sústredia sa na čiastočné nedokonalosti, no pritom vylejú z vaničky vodu aj s dieťaťom.

Kým dnes sa k Rooseveltovej kritike len tak ľahko nedopátrate - upadla do zabudnutia, Thayerove pozorovania stále slúžia ako základ vojenských kamufláží. Naviac, hoci kamufláž nie je výlučným dôvodom sfarbenia zvierat, má v prírode širšie zastúpenie, ako by pripustili Thayerovi kritici. Pre ilustráciu si pozrite obrázok číslo 3. Kozorožce v izraelskej pustatine sú vďaka správnemu tieňovaniu len ťažko rozoznateľné.

Metafora číslo dva. Filozof Theodore Adorno vedel o kritike teórií svoje, keď napísal, že fixná idea nie je úchylka, ale naopak, leží v samom srdci každej teórie a robí ju efektívnou. "Myslitelia, ktorým chýba tento paranoidný element, nikdy nezískajú vplyv alebo sa na nich rýchlo zabudne," povedal.

Nech teda tento druhý príbeh z histórie kamufláže slúži ako metafora toho, čo by sa mohlo stať na internetovej scéne: nedostatočný koncept internetovej komunikácie sa vďaka svojim čiastkovým chybám zbytočne okliešti a zavrhne. Chyby totižto nie sú natoľko strašné a veľké, aby sme ich nevedeli napraviť. Vymenúvajte, prosím, spolu so mnou:

• Internet nie je to jediné správne miesto pre reklamu, ale aj tak ponúka veľa dobrých možností
• Nie vždy sa možno s priateľmi stretnúť pri pive, a práve vtedy sú sociálne siete namieste
• Internet možno zbytočne nosíme vo vrecku, ale pri rozumnom využívaní nám nebude na škodu

A aj keď nás usability často ohlupuje, máme hádam dizajnovať veci tak, aby boli nepoužiteľné?

Koniec koncov, ak si z balady Francoisa Villona prečítate celé osemveršie, nielen štyri verše vytrhnuté z kontextu, minca sa vráti na pôvodnú stranu (obohatená o poznatok, čo je na strane druhej).

Kto číta knihy - nájde vetu
o chvále, ktorá splanela.
Vraj nikdy nechváľ božskosť svätú
a nechváľ - nikdy - anjela...
Čo aj tá veta zaznela -
predsa sa mi len trocha máli
a vravím skromne, zvesela:
Čo chvály hodné - to sa chváli!*

* Úryvky pochádzajú z básne Dvojbalada Francoisa Villona zo zbierky Kodicil. Preložil Ivan Mojík a Josef Felix, Slovenský spisovateľ 1969.

• Kampaň českých sociálnych demokratov zosmiešnili hackeri

• Českej vláde sa nepáči regulácia on-line videa. Vraj je prisilná

Diskusia (14 príspevkov)