Internet Správy
Právo na odpoveď zdravý rozum
Výčitka voči médiám, že sa účelovo bránia "právu na odpoveď", má jednu zásadnú slabinu. Všetky tlačené médiá totiž vo svojich on-line mutáciách už roky umožňujú odpovedať na svoje texty komukoľvek. Internet síce v novele tlačového zákona nefiguruje, no je dobrou inšpiráciou na to, ako sa v spore kritikov a vydavateľov
pohnúť dopredu.
Téma "práva na odpoveď" sa v posledných dňoch prebojovala na špicu hitparády verejnej diskusie. Jadrom polemiky o spornom bode nového návrhu tlačového zákona je údajný deficit v hodnovernosti a objektivite spravodajských médií. Takto nastavená dišputa sugeruje obraz tendenčného spravodajstva, ktorého motorom má byť podlá lož a ideologické hry.
Katastrofický scenár mediálnej sféry dnes už neživia len urazení politici. Ako si možno prečítať v aktuálnom blogposte pedagóga a publicistu Eduarda Chmelára žijeme v čase, "keď sa stráca právo väčšiny ľudí byť vypočutý a keď je v čoraz väčšej miere ohrozené právo na pravdivé a neskreslené informácie". V tejto dobe, pokračuje Chmelár, "sa neobmedzené zverejňovanie svojich myšlienok stáva fundamentálnou podmienkou slobody".
Človek oboznámený s pojmom internet alebo aspoň sčasti registrujúci zmeny fungovania médií v priebehu posledných pätnástich rokov musí pri takomto postoji len nechápavo krútiť hlavou. Ťažko možno v dejinách masovej komunikácie vypátrať obdobie, v ktorom by účasť verejnosti na tvorbe mediálneho obsahu bola rozvinutá silnejšie než v dnešnej ére webu. Podľa množiacich sa hlasov záchrancov vyššej kultúry dokonca problémom dneška nie je znemožňovanie verejnej komunikácie, ale práve naopak jej evidentný – a internetom posilňovaný – pretlak, ktorý generuje tony balastu.
Pre férovosť je nutné dodať, že tlačový zákon sa internetu netýka. Úprava fungovania on-line spravodajských médií napokon v poslednej chvíli z nového legislatívneho návrhu vypadla. No otázka, ktorú internet v kontexte aktuálnej diskusie o tlačovom zákone nahráva, znie takto: Ako to, že médiá, ktoré sa vraj účelovo bránia zavedeniu „práva na odpoveď“, povoľujú svojim čitateľom zakladať si na ich webových stránkach blogy, tématické fóra či diskusie ku všetkým zverejneným článkom? Ako to, že títo korporátni sabotéri objektivity poskytujú na webe "právo na odpoveď" úplne každému a to napriek tomu, že im okrem vecných "odpovedí" dennodenne cez web do redakcií natečú kvantá osobných invektív a urážok?
Odpoveď je jednoduchá: Klasické tlačené médiá si prezieravo osvojili fungovanie komunikačnej štruktúry internetu. Web je dialogické a interaktívne médium a to bez ohľadu na to, či sa to mediálnym klasikom s prstami zababranými od tlačiarenskej černe páči alebo nie. Ak by denníky a spravodajcovia voľnú diskusiu v on-line priestore neakceptovali, čitatelia by sa odišli rozprávať niekam inam. Práve preto klasické médiá proti interaktivite a otvorenosti webu nielen že neprotestujú, ale sami ju podporujú a snažia sa ju zužitkovať vo svoj prospech. To všetko pod známym heslom user generated content.
Pozitívny postoj médií voči "odpovediam", čiže obsahu vytvorenom používateľmi, úzko súvisí s technickými parametrami internetu. Web umožňuje jednoduché a bezprostredné zapojenie sa publika do spoločnej diskusie v reálnom čase. On-line sféra navyše nepozná priestorové obmedzenia a preto webová stránka spravodajcu môže absorbovať ľubovoľné množstvo čitateľských reakcii a výtvorov. Úlohou média je len eticky podložená filtrácia týchto príspevkov a ich zreteľné oddelenie od redakčného obsahu.
Prečo teda médiá, ktoré sú vo svojich on-line mutáciách otvorené čitateľským názorom, odmietajú vo svojej tlačenej forme legislatívnu úpravu "práva na odpoveď"? Dôvod je opäť jednoduchý: Pretože noviny nie sú internet. Pri danom stupni interaktivity, ktorý si aktuálne znenie príslušného paragrafu zákona uzurpuje pod hlavičkou "odpovede", by noviny prestali byť novinami. Už by viac neboli časovým archívom spoločnosti, ale stali by sa skladiskom neuzavretých diskusií, ktoré by pre čitateľa neprinášali požadovanú informačnú hodnotu. Nehovoriac o tom, že systém, ktorý by médiu diktoval zverejniť stanovisko dotknutej strany na publikovanú pravdivú informáciu a zároveň by mu neumožnil diskusiu rozvinúť ďalej, by v kontraste so svojim deklarovaným úsilím o objektivitu generoval len jednostranné a nikým neoverené informácie.
Legislatívny boj proti novinám je vlastne bojom proti tlačenému médiu ako takému. Berie totiž čitateľovi noviny ako súbor ucelených výtvorov profesionálnej žurnalistickej práce a namiesto toho mu ponúka nepoužiteľný textový koktejl, namiešaný z ľubovoľných a nevyskúšaných ingrediencií.
Úprimný záujem o kvalitnejšie noviny by sa preto nemal sústreďovať na zákonom upravenú možnosť ich škrtať a prepisovať. Malo by ísť skôr o zviditeľnenie obranných nástrojov, ktoré konzumenti spravodajských médií už dnes majú plne k dispozícii. Oveľa efektívnejšia než reštriktívna regula voči médiám sa javí všeobecná osveta o digitálnom svete, v ktorom správne sformulovaná, umiestnená a, pochopiteľne, hodnoverná "odpoveď" má silný potenciál elegantne vrátiť úder neférovému či zavádzajúcemu médiu.
Ilustrácia pre Mediálne.sk: Gabriela Kisová
